Rakúski kňazi: Heslo „Vakcína je nádej/láska“ bolo duchovným zneužívaním. Cirkev zlyhala, musí sa ospravedlniť

24. augusta 2023   Krátke správy

Asi pred rokom, keď bolo v Rakúsku povinné očkovanie, sa ozvala skupina kňazov a diakonov s názvom Priester22, ktorá sa vyslovila predovšetkým proti povinnému očkovaniu a jednostranným cirkevným odporúčaniam v tejto súvislosti a naliehavo varovala pred rozdelením obyvateľstva. Portál Kath.net zaslal predstaviteľom skupiny niekoľko otázok ohľadom pandemického obdobia a posúdenie toho, ako by mohlo dôjsť k skutočnej kompenzácii a uzdraveniu vzťahov k veriacim.

Kňazi tvrdia, že prístup Cirkvi bol od začiatku nesprávny a jednostranný:

„Vďaka mnohým komentárom skutočne nezávislých (a nekúpených) odborníkov, ako sú Sucharid Bhakdi, Andreas Sönnichsen, Stefan Hockertz, Thomas Binder, Martin Haditsch a mnohí ďalší, sa zdá byť čoraz jasnejšie, že najneskôr v júni 2020 bol dostatok jasných poznatkov na to, aby sa uplatňovala úplne iná politika. Séria videí od Kaia Stuhta s názvom 100 lekárov môže klamať, je v tomto smere veľmi odhaľujúca a poskytuje veľmi užitočný pohľad na mnohosť názorov ohľadom témy.

V marci 2020 to boli jednoducho šokujúce zábery z Wuchanu a Bergama, ktoré viedli k drastickým opatreniam a vytvorili v nás obrazy a myšlienky, ktoré neboli pravdivé. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že ide o spustenú agendu, ktorá vložila veľa peňazí a moci do rúk určitých ľudí a spoločností.

Moralizujúci prístup (Očkovanie je láska! a argument solidarity) bol prinajmenšom sporný z viacerých hľadísk, no v skutočnosti sa veľmi rýchlo ukázal ako neprijateľný, nehovoriac, že v skutočnosti išlo o duchovné zneužívanie.“

Podľa kňazov Cirkev zlyhala vo svojej úlohe:

„Cirkev (alebo presnejšie zodpovední v ordinariátoch, so svojimi poradcami pre covid) zlyhala. Namiesto vlastného skúmania a hodnotenia situácie s Covidom-19, čo možno považovať za vlastnú prorocko-ignaciánsku úlohu Cirkvi, či dokonca za povinnosť vždy čeliť otázke pravdy, úplne sa podvolila diktátu štátu a poslušne servilným spôsobom všetko podporovala a do istej miery implementovala ešte dôslednejšie ako štát!“

Kňazi zo skupiny Priester22 majú jasno aj v tom, čo mala Cirkev robiť:

„Úlohou Cirkvi bolo volať ľudí k modlitbe a pokániu, vládcov k pravde, rozumu a tolerancii. Mali sme sa zastať detí, ktoré boli zbavené detskej radosti z ich existencie a povedali im, že sú pre iných ľudí nákazlivé. Mali sme tam byť pre seniorov v domovoch a nemocniciach, ktorí sa možno kvôli izolácii vzdali vôle žiť. Mali sme tu byť pre mladých, ktorí potrebujú niekoho, kto dáva orientáciu a zároveň nádej, kto pracuje pre pravdu, áno ju hľadá – naprieč odbormi a bez zákazov myslenia – aj keď sa to systému nepáči.“

Prístup, ktorý zvolili cirkevní predstavitelia spochybnil nakoniec samotnú silu viery kresťanov. Panický strach pred chorobou ukázal na sekularistické zázemie paniky:

„Naozaj žijeme pre Krista, ktorý sa dotkol malomocných a volá nás k tým istým skutkom? S mocou Eucharistie a všetkými ostatnými zdrojmi duchovnej sily, akými sú sviatosti, mohla Cirkev pomáhať ľuďom úplne iným spôsobom, namiesto toho, im tieto zdroje zobrala a dočasne ich poskytovala len online.

Vrcholom zlyhania a vlastne akýmsi zneužitím moci bola cirkevná propagácia očkovania, ktorá bola prezentovaná v rúchu kvázi doktrinálnych vyhlásení. Morálne pochybnosti, ktoré majú katolíci o týchto vakcínach právom, boli ignorované bez hlbšieho skúmania alebo zavrhnuté odkazmi na Rím.“

A čo má Cirkev teraz urobiť, aby napravila svoju chybu? To, čo robia všetci katolíci vtedy, keď konajú chybne a poškodia druhého:

„Ak je katolícke chápanie sviatosti pokánia správne, potom spoveď a rozhrešenie sú platné a účinné len vtedy, ak kajúcnik prejaví ľútosť, požiada postihnutých o odpustenie a urobí pokánie, tzn. urobí kroky alebo skutky nápravy. Pre nás pastierov je našou prvoradou prioritou spása duší, a to nielen spása obetí, ale aj páchateľov, pričom tieto dve veci sa často prelínajú. Nikto nie je úplne nevinný a nikto nie je zodpovedný za všetko. Cesta k Bohu, k našej večnej spáse, neobchádza sebapoznanie: to znamená aj rozpoznanie toho, že som za niečo vinný. Prevzatie zodpovednosti umožňuje pokánie, umožňuje uzdravenie. Priznanie viny, prosba o odpustenie a pokus o nápravu.

Podobne ako pri obnove poškodených vzťahov (v súkromnej sfére, ako je manželstvo, rodina a vo verejnej sfére, ako je politika a médiá), by Cirkev – vo všeobecnosti a najmä vo svojich autoritách – musela priznať neprávom prijaté opatrenia, žiadať o odpustenie (aj v diecéznom a tiež celoštátnom pastierskom liste), rehabilitovať alebo odškodniť ľudí, ktorí boli obťažovaní. A vykonať dôkladné sebaspytovanie, ktoré by malo pozostávať z otázok:

• Kde bol Kristus? Hľadali sme ho? Alebo sme sa správali ako pohania, konajúci čisto pozemsky, bez viery v Božiu pomoc? Čím sme teda vinní vo vzťahu k Nemu a je tu aj potreba pokánia?
• Kde sme urobili nesprávne rozhodnutia?
• Ako mohol vzniknúť taký úzky (tunelový) pohľad?
• Čo treba urobiť, aby sme už nikdy nedovolili, aby sa niečo také stalo alebo aby ste sa do niečoho podobného nezaplietli?
• Čo sa učíme z tejto trpkej skúsenosti? Namiesto hesla formulovaného na II. vatikánskom koncile „zdieľať smútok a strach, radosť a nádej ľudu“ sa ľudia zapojili do podnecovania strachu!“

Dúfajme, že si tieto otázky nepoloží len rakúsky episkopát…

BM

Zdroj: Kath.net, titulný ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

PDF (formát pre tlač)