Ľubomír Stanček - Kto chce osloviť, musí poznať 9/10 celé duchovné cvičenie nájdete tu: www.evanjelizacia.eu Rok 1660 bol rokom veľkých strát pre vincentskú duchovnú rodinu. Vo februári zomrel …Viac
Ľubomír Stanček - Kto chce osloviť, musí poznať 9/10
celé duchovné cvičenie nájdete tu: www.evanjelizacia.eu Rok 1660 bol rokom veľkých strát pre vincentskú duchovnú rodinu. Vo februári zomrel Anton Portail prvý spolubrat Vincenta de Paul a prvý direktor dcér kresťanskej lásky. Lujza de Marillac, jeho spolupracovníčka a priateľka, zomrela v marci a sám Vincent zomiera v septembri toho roku. Hoci meno a obraz Vincenta de Paul sú od 17. storočia svetoznáme, zdá sa, že meno Lujzy de Marillac úplne ustúpilo do úzadia. Až v roku 1983 definitívne vystúpi z tieňa Pána Vincenta a zaujme rovnocenné miesto s ním, nielen ako Zakladateľka dcér kresťanskej lásky, ale ako žena súčasnosti. Svojimi skutkami a slovami bola schopná vzbudiť v každom človeku poznanie jeho vlastnej hodnoty.
V máji roku 1629 posiela Vincent de Paul mladú vdovu, ktorú stretol niekoľko rokov pred tým, aby išla ponavštevovať charitatívne bratstvá, ktoré dobre začali, ale časom stratili svoju prvotnú horlivosť. Potrebovali znovu nájsť pôvodné nadšenie. Vincent videl, že nikto sa na to lepšie nehodí ako Lujza de Marillac. Podarilo sa jej to znamenite a Vincent sa tešil z jej úspechu.
Keď Lujza stretla Vincenta na konci roku 1625 a začiatkom 1626, bolo to krátko po smrti jej manžela po jeho dlhej a ťažkej chorobe. Ocitla sa sama so svojím komplikovaným dvanásťročným synom a k tomu bola vo finančnej tiesni. Ako žena bola krehká a hľadala svoju životnú cestu. Vincent ju sprevádzal. Postupne za zovňajškom pochybnosti, váhania a úzkosti spoznával ženu silnú, obdarenú nevšednými darmi, schopnú stať sa „lídrom“, akú práve hľadal pre spoluprácu v jeho charitatívnych dielach.
Poslanie do misie v máji 1629 bolo len začiatkom priateľstva a spolupráce, ktoré premenilo ženský zasvätený život a službu najnúdznejším vo Francúzsku a za hranicami, a ktorá pokračuje i dnes vo svete. Uprostred všetkých týchto radikálnych premien nachádzame osobnosť Lujzy de Marillac. Čoskoro videla potrebu združiť do spoločenstva dedinské devy, ktoré formovala na žiadosť Vincenta de Paul, aby pracovali s paniami kresťanskej lásky v službe chudobným chorým v ich príbytkoch. S takým istým elánom založila dcéry kresťanskej lásky, utvorila most nad priepasťou, ktorá oddeľovala bohatých a mocných od vidiečanov a chudobných, mužov i ženy. S Vincentom de Paul a prvými dcérami kresťanskej lásky vytvárala rozsiahlu sieť charitatívnej lásky, ktorá nevylučovala nikoho.
Vincent de Paul mal veľkú víziu o potrebách chudobných. Lujza mala organizačné schopnosti, pozornosť na detaily, odvahu a tvorivosť pri pretváraní tejto vízie na realitu. Pre uznanie pravdivosti tohto tvrdenia sa stačí zahľadieť na dielo nájdených detí, pre ktoré bola veľmi zanietená – bezpochyby kvôli tomu, že sa narodila ako „nemanželské dieťa“ – a na hospic Mena Ježiš pre starcov.
Lujza de Marillac nikdy nepovažovala službu chudobným za niečo, čo je vyhradené len pre osobitnú skupinu. Pre ňu rozmanitosť a rozsah potrieb potrebovali širokú sieť spolupráce, a to žien a mužov, paní kresťanskej lásky, kňazov a bratov Misijnej spoločnosti, dcér kresťanskej lásky a tzv. otcov chudobných (mestská/obecná správa).
Pre zaistenie účinnej služby mala táto spolupráca svoje požiadavky. Najskôr si dielo vincentskej spolupráce vyžaduje od každého ochotu uznať a prijať osobnosť druhého s jeho dobrými vlastnosťami ako i nedostatkami.
Obnovte sa v duchu jednoty a srdečnosti... Praktizovanie lásky... nás učí, aby sme nikdy nepozerali na chyby druhého s rozhorčenosťou, ale aby sme ich vždy pokorne ospravedlňovali (Duchovné spisy, s. 312).
Po druhé, táto spolupráca si od všetkých vyžaduje vzájomnú úctu, schopnosť prijať slovo druhého a vedieť sa vyjadriť. „Predložte pokorne, dôrazne, s láskavosťou a stručne svoje dôvody“ (detto, s. 141).
A napokon služba chudobným nie je skutočne vincentská, ak sa necharakterizuje ľudským teplom, ženskými vlastnosťami, o ktorých Lujza de Marillac tak často rozpráva a utvára vo svojom vlastnom živote: súcitom, nehou, láskavosťou, jedným slovom: LÁSKOU.
«Buďte vľúdne a taktné voči chudobným. Viete, že sú to naši páni. Máme ich nežne milovať a byť k nim úctivé. Nestačí ak to budeme vedieť alebo cítiť vo svojom vnútri. Je potrebné, aby sme to prejavili v našej láskavej a pozornej starostlivosti» (detto, s. 319).
Za poskytnuté foto relikvie ďakujeme sestrám satmárkam z Vrícka.
celé duchovné cvičenie nájdete tu: www.evanjelizacia.eu Rok 1660 bol rokom veľkých strát pre vincentskú duchovnú rodinu. Vo februári zomrel Anton Portail prvý spolubrat Vincenta de Paul a prvý direktor dcér kresťanskej lásky. Lujza de Marillac, jeho spolupracovníčka a priateľka, zomrela v marci a sám Vincent zomiera v septembri toho roku. Hoci meno a obraz Vincenta de Paul sú od 17. storočia svetoznáme, zdá sa, že meno Lujzy de Marillac úplne ustúpilo do úzadia. Až v roku 1983 definitívne vystúpi z tieňa Pána Vincenta a zaujme rovnocenné miesto s ním, nielen ako Zakladateľka dcér kresťanskej lásky, ale ako žena súčasnosti. Svojimi skutkami a slovami bola schopná vzbudiť v každom človeku poznanie jeho vlastnej hodnoty.
V máji roku 1629 posiela Vincent de Paul mladú vdovu, ktorú stretol niekoľko rokov pred tým, aby išla ponavštevovať charitatívne bratstvá, ktoré dobre začali, ale časom stratili svoju prvotnú horlivosť. Potrebovali znovu nájsť pôvodné nadšenie. Vincent videl, že nikto sa na to lepšie nehodí ako Lujza de Marillac. Podarilo sa jej to znamenite a Vincent sa tešil z jej úspechu.
Keď Lujza stretla Vincenta na konci roku 1625 a začiatkom 1626, bolo to krátko po smrti jej manžela po jeho dlhej a ťažkej chorobe. Ocitla sa sama so svojím komplikovaným dvanásťročným synom a k tomu bola vo finančnej tiesni. Ako žena bola krehká a hľadala svoju životnú cestu. Vincent ju sprevádzal. Postupne za zovňajškom pochybnosti, váhania a úzkosti spoznával ženu silnú, obdarenú nevšednými darmi, schopnú stať sa „lídrom“, akú práve hľadal pre spoluprácu v jeho charitatívnych dielach.
Poslanie do misie v máji 1629 bolo len začiatkom priateľstva a spolupráce, ktoré premenilo ženský zasvätený život a službu najnúdznejším vo Francúzsku a za hranicami, a ktorá pokračuje i dnes vo svete. Uprostred všetkých týchto radikálnych premien nachádzame osobnosť Lujzy de Marillac. Čoskoro videla potrebu združiť do spoločenstva dedinské devy, ktoré formovala na žiadosť Vincenta de Paul, aby pracovali s paniami kresťanskej lásky v službe chudobným chorým v ich príbytkoch. S takým istým elánom založila dcéry kresťanskej lásky, utvorila most nad priepasťou, ktorá oddeľovala bohatých a mocných od vidiečanov a chudobných, mužov i ženy. S Vincentom de Paul a prvými dcérami kresťanskej lásky vytvárala rozsiahlu sieť charitatívnej lásky, ktorá nevylučovala nikoho.
Vincent de Paul mal veľkú víziu o potrebách chudobných. Lujza mala organizačné schopnosti, pozornosť na detaily, odvahu a tvorivosť pri pretváraní tejto vízie na realitu. Pre uznanie pravdivosti tohto tvrdenia sa stačí zahľadieť na dielo nájdených detí, pre ktoré bola veľmi zanietená – bezpochyby kvôli tomu, že sa narodila ako „nemanželské dieťa“ – a na hospic Mena Ježiš pre starcov.
Lujza de Marillac nikdy nepovažovala službu chudobným za niečo, čo je vyhradené len pre osobitnú skupinu. Pre ňu rozmanitosť a rozsah potrieb potrebovali širokú sieť spolupráce, a to žien a mužov, paní kresťanskej lásky, kňazov a bratov Misijnej spoločnosti, dcér kresťanskej lásky a tzv. otcov chudobných (mestská/obecná správa).
Pre zaistenie účinnej služby mala táto spolupráca svoje požiadavky. Najskôr si dielo vincentskej spolupráce vyžaduje od každého ochotu uznať a prijať osobnosť druhého s jeho dobrými vlastnosťami ako i nedostatkami.
Obnovte sa v duchu jednoty a srdečnosti... Praktizovanie lásky... nás učí, aby sme nikdy nepozerali na chyby druhého s rozhorčenosťou, ale aby sme ich vždy pokorne ospravedlňovali (Duchovné spisy, s. 312).
Po druhé, táto spolupráca si od všetkých vyžaduje vzájomnú úctu, schopnosť prijať slovo druhého a vedieť sa vyjadriť. „Predložte pokorne, dôrazne, s láskavosťou a stručne svoje dôvody“ (detto, s. 141).
A napokon služba chudobným nie je skutočne vincentská, ak sa necharakterizuje ľudským teplom, ženskými vlastnosťami, o ktorých Lujza de Marillac tak často rozpráva a utvára vo svojom vlastnom živote: súcitom, nehou, láskavosťou, jedným slovom: LÁSKOU.
«Buďte vľúdne a taktné voči chudobným. Viete, že sú to naši páni. Máme ich nežne milovať a byť k nim úctivé. Nestačí ak to budeme vedieť alebo cítiť vo svojom vnútri. Je potrebné, aby sme to prejavili v našej láskavej a pozornej starostlivosti» (detto, s. 319).
Za poskytnuté foto relikvie ďakujeme sestrám satmárkam z Vrícka.