Umučenie Pána Ježiša vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej

Úvod

Začiatkom roka 1823 sestra Anna Katarína Emmerichová často upadala do extázy a mala videnia umučenia nášho Pána Ježiša Krista. Niekoľko mesiacov zotrvala v každodennej kontemplácii ducha.
Vizionárku tieto videnia úplne ovládli, takže jej duša bola uzavretá pred akýmkoľvek vonkajším vnemom. Na tvári sa jej usadil výraz človeka vystaveného ťažkým mukám a tak ako Ježišovi v Getsemanskej záhrade, stekal jej po ramenách a chrbte krvavý pot v takom množstve, že všetko oblečenie aj jej posteľ boli premočené. Omilostenú ženu trýznil veľký smäd, hlavne ráno mala úplne suché ústa a ochabnutý jazyk.
Clemens Brentano

Prvá časť: Od večeradla po Getsemanskú záhradu
1. kapitola
1.1 Večeradlo

Na južnom svahu hory Sion, neďaleko zrúcaniny Dávidovho hradu, som videla veľkú budovu obklopenú stromami. V priestrannom dvore tejto pevnej stavby som videla ďalšie domy. Bol tam dom kuchára a ďalší dom, v ktorom sa zdržiavala svätá Panna a zbožné ženy po Ježišovej smrti.

Keď sa budova dostala do vlastníctva dvoch členov veľrady, Nikodéma a Jozefa z Arimatey, bola schátraná. Hlavnú budovu prestavali a zariadili ju ako večeradlo, v ktorom cudzinci slávievali veľkonočné sviatky. V tomto dome kedysi bývali statoční Dávidovi vojvodcovia.

Večeradlo bolo bez okien: svetlo sa dostáva dnu otvormi v hornej časti múrov; zo stropu visí niekoľko lámp. Počas sviatkov sa steny zakryjú až do polovice ozdobnými rohožami a kobercami a otvor v streche sa prekryje modrým závojom. Podobný záves oddeľuje hlavnú sieň od predsiene, do ktorej sa vchádza tromi vchodmi. Za hlavnou sieňou je miestnosť, do ktorej sa ukladá oblečenie a iné predmety, a uprostred stojí pec. V nej sa pečie nekvasený chlieb a veľkonočný baránok, no používa sa aj na pálenie kadidla a spaľovanie zvyškov pokrmov.

Večeradlo sa rozdelením ‒ na predsieň, hlavnú sieň a vnútornú sieň ‒ podobá chrámu zloženému z predsiene, svätyne a Svätyne svätých.

Miestnosti v inej časti budovy slúžili ako sklad veľkých náhrobných i stavebných kameňov a ako kamenárska dielňa, pretože Jozef z Arimatey vlastnil vo svojej domovine kvalitné kameňolomy a obchodoval s náhrobnými kameňmi, s opracovanými kameňmi a stĺpmi. Všetko sa spracovávalo pod jeho dohľadom.

Nikodém spolupracoval s Jozefom, obchodoval, inokedy vyrábal sochy a opracovával kameň.
Okrem sviatočných dní tu bol často, v sieni vytesával do kameňa obrazy a ornamenty.

1.2 Prípravy na Poslednú večeru
Ježis poslal Petra a Jána so slovami: „Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“ (Lk 22,8)
(Zelený štvrtok, pred jeho umučením, 13. nisan, t. j. 29. marec, Ježiš mal bez jedného dňa 33 rokov a osemnásť týždňov.)

Videla som, ako v Betánii, v dome Šimona Malomocného, potom, čo dojedli, Mária Magdaléna pomazala Ježišovi hlavu. Táto scéna Judáša tak pohoršila, že utekal do Jeruzalema, aby Pána vydal do rúk veľkňazom.

V ten istý deň poslal náš Pán krátko pred svitaním dvoch verných apoštolov, Šimona Petra a Jána, do Jeruzalema, aby pripravili veľkonočnú večeru vo večeradle. Ježiš im povedal, že na hore Sion stretnú človeka, ktorý bude niesť džbán vody. V jeho dome jedli veľkonočného baránka už minulý rok. Mali s ním ísť do tohto domu a povedať mu:
„Majster ti odkazuje, že sa priblížil jeho čas a rád by jedol veľkonočného baránka u teba.“

Keď mu to povedia, on sa postará o všetko.

Obaja apoštoli sa pobrali do Jeruzalema a vystúpili na Sion. Išli cestičkou medzi stromami, popri potoku. Keď vyšli na vrchol hory, blízko večeradla stretli človeka, o ktorom im hovoril Ježiš. Odovzdali mu Majstrov odkaz a on hneď povedal, že Nikodém pripravil večeru, ale on nevedel, pre koho a teraz sa potešil, že ide o Ježiša. Ten muž sa volal Héli, bol švagrom Zachariáša z Hebronu. On dal vedieť Ježišovi, že Ján Krstiteľ zomrel.

Apoštoli si prezreli večeradlo, dohodli s Hélim posledné podrobnosti a potom sa s ním rozlúčili.
Prešli po moste a chodníkom lemovaným kríkmi sa vybrali k domu starého Simeona, kňaza, ktorý zomrel potom, čo Pána predstavili v chráme.
Teraz v jeho dome bývali jeho synovia. Niektorí z nich patrili medzi tajných Ježišových učeníkov. Tu sa apoštoli rozprávali s jedným z nich, ktorý slúžil v chráme.
Všetci traja išli spolu smerom k dobytčiemu trhu, ktorý sa nachádzal severne od chrámu. Na južnej strane trhu som videla ohrady, v ktorých poskakovali milé jahniatka. Keď si z nich vybrali, Simeonov syn vošiel do ohrady, baránky sa o neho obtierali, akoby ho poznali. Vybral štyri baránky.

Troch baránkov priniesli do chrámu a jedného do večeradla.
Videla som, ako Peter a Ján v meste nakupovali a robili objednávky.
Prišli do domu Serafie, od ktorej dostali v zakrytých košoch potrebné náčinie a starodávny kalich. Ten použil Pán pri ustanovení Oltárnej sviatosti.

1.3 Ježiš odchádza do Jeruzalema

Judáš Iškariotský pripravil s farizejmi plán Ježišovho zatknutia. V Jeruzaleme mu dokonca ukázali žoldnierov, ktorí mali Ježiša zajať, a dozvedel sa aj všetky ostatné podrobnosti. Zradcu úplne ovládala závisť, chamtivosť a ctižiadostivosť napriek tomu, že dovtedy v Pánovom mene liečil chorých a konal zázraky.

Medzitým sa Ježiš v Betánii rozlúčil so svojou matkou. Hovoril s ňou a povedal jej, že poslal Šimona Petra, apoštola viery, a Jána, apoštola lásky, pripraviť veľkonočnú večeru. O Márii Magdaléne povedal: „Veľmi trpí, pretože nesmierne miluje, no jej bolesť ju pripravuje o rozum, lebo jej láska je ukrižovaná telom.“

Keď Ježiš oznámil najsvätejšej Matke, že jeho pozemské poslanie sa blíži ku koncu, a povedal jej, čo ho čaká, s pohnutím ho prosila, aby jej dovolil zomrieť spolu s ním. Pozorne ju počúval a potom ju napomenul, aby niesla svoju bolesť pokojne. On že vstane z mŕtvych a potom sa ukáže jej a apoštolom. Dokonca spresnil miesto, kde sa jej ukáže. Svätá Matka už potom neplakala, bola však veľmi smutná a ovládala svoju bolesť. Ježiš si ju nežne privinul na srdce a sľúbil jej, že v duchu s ňou bude sláviť veľkonočnú večeru a Oltárnu sviatosť.

Spasiteľ hovoril aj o tom, že ho Judáš zradí. Panna Mária sa za neho prihovárala.
Pán sa s láskou so všetkými rozlúčil a dal im posledné ponaučenia. Okolo obeda sa Ježiš s deviatimi apoštolmi a siedmimi učeníkmi vybral do Jeruzalema. Okrem Natanaela a Sílasa boli všetci z Jeruzalema a z okolia.

Cestou sa Spasiteľ s dojímavým výrazom v tvári prihováral apoštolom a povedal, že doteraz im dával chlieb a víno, ale dnes im dá aj svoje telo, svoju krv a všetko, čo má. Žiaľ, učeníci a apoštoli neboli schopní pochopiť hlbokú duchovnú hodnotu jeho slov a mysleli si, že hovorí o veľkonočnom baránkovi.

Na rázcestí sa učeníci oddelili od apoštolov a prišli k večeradlu skôr. V predsieni zložili batohy s veľkonočnými obradnými rúchami a potom išli do domu Márie, Markovej matky. Peter a Ján sa stretli s Ježišom a apoštolmi v Jozafatovom údolí.
Nakoniec prišli do večeradla zbožné ženy.

1.4 Posledná večera

„Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl.“ (Mt 26,20)
Vo večeradle si Ježiš a jeho spoločníci obliekli obradné rúcha a pripravili sa na slávenie večere.
Podľa židovského zvyku troch baránkov obetovali a zabili v chráme. Štvrtého obetovali a zabili v predsieni večeradla. Ten bol určený pre Ježiša a jeho apoštolov.
Zabitie tohto baránka bolo veľmi dojímavé. Pán učil o novej nadchádzajúcej dobe a o tom, ako sa napĺňa Mojžišova obeta a obeta veľkonočného baránka.
Okrem iného povedal, že baránok bol obetovaný tak ako kedysi v Egypte, „v krajine, z ktorej nás on vyvedie“.

Baránkovu krv zachytili do misky. Ježiš potom namočil do krvi yzopovú halúzku a ponatieral ňou veraje a závoru dverí večeradla a potom halúzku upevnil nad ne. Vtedy apoštoli a učeníci zaspievali žalm: „Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho. Blažení tí, čo zachovávajú jeho príkazy a celým srdcom ho vyhľadávajú. To sú tí, čo nepáchajú neprávosť a idú jeho cestami...“ Pán vravel anjelovi zhubcovi, aby nevstupoval dnu, a povedal, že on sám je pravý veľkonočný Baránok. V ňom sa naplní nová obeta a začne sa nová doba, ktorá bude trvať až do konca sveta.

Keď dohovoril, Ježiš nasledovaný apoštolmi vylial baránkovu krv na ohnisko a tým ho vysvätil za oltár. Celé večeradlo bolo vysvätené ako nový chrám.
Hneď potom sa apoštoli a učeníci rozdelili na tri skupiny, v každej bolo dvanásť ľudí a jeden ďalší, ktorý mal za úlohu predsedať im.

Ježiš s dvanástimi apoštolmi mali miesto v hlavnej sieni večeradla. V dvoch bočných sieňach sa usadili dve skupiny učeníkov: jedna s Natanaelom ako predsedajúcim a druhá s Eliachimom, synom Kleofáša a Márie Héliho. On bol učeníkom Jána Krstiteľa.

Simeonov syn potom baránka pripravil a natiahol ho na ražeň. Predné nohy mal priviazané k priečnej drevenej tyči a zadné k ražňu. Takto pripravený baránok mi pripomínal Pána na kríži!

Každý pri stole dostal kus osúcha. Mäso rozdelili kosteným nožom. Kosti baránka neskôr spálili.
Pán rozkrájal druhého baránka, ktorého odniesli Panne Márii a zbožným ženám, ktoré boli v inej sieni. Svätá Panna mala radosť.

Hlavný stôl mal tvar polkruhu. Po Ježišovej pravici sedeli Ján, Jakub mladší a Jakub starší. Na konci stola bol Bartolomej a na opačnej strane Tomáš a Judáš Iškariotský. Po Pánovej ľavici boli Peter, Ondrej a Tadeáš, na druhej strane Šimon, Matúš a Filip. Judáš práve prišiel, nezúčastnil sa na obradoch vysvätenia, lebo sa zdržal s farizejmi.
Spasiteľ nalámal nekvasený chlieb a rozdal ho. Kus z neho si nechal. Potom druhýkrát požehnal víno a povedal:

„Vezmite a pite z plodu viniča, lebo ja z neho už nebudem piť, kým nepríde Božie kráľovstvo.“

Kým jedli, Ježiš bol k nim veľmi prívetivý, ale naraz sa zachmúril a vážnym hlasom povedal apoštolom:
„Jeden z vás ma zradí. Dnes tu so mnou večeria!“
Apoštoli boli otrasení a jeden po druhom sa vypytovali Ježiša:
„Pane, som to ja?“
Pán uprel zrak na Judáša, ktorý si namáčal chlieb v miske spolu s ostatnými apoštolmi, a dodal:
„Syn človeka odchádza tak, ako je napísané, ale beda tomu, kto ho zradí! Bolo by pre neho lepšie, keby sa nebol narodil!“
Peter a Ján sa ho plní obáv vypytovali:
„Kto je to?“
Ján, ktorý sedel po Ježišovej pravici, naklonil hlavu k Pánovi a v duchu počul, ako mu Ježiš hovorí:
„Je to ten, komu podám kúsok namočeného chleba.“
Nato Ježiš namočil chlieb do omáčky a s veľkou láskou ho podal Judášovi. Ján upokojil pohľadom Petra.
Judáš bol posadnutý zlým duchom. Po celý čas, kým večerali, videla som pri jeho nohách ležať malú potvoru, ktorá mu niekedy vystúpila až k srdcu.

1.5 Umývanie nôh
„Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.“ (Jn 13,14)

Keď dojedli veľkonočného baránka, pomodlili sa slávnostnú modlitbu. Hneď potom kuchár s dvoma sluhami upratali stôl. Ježiš ich poprosil, aby do predsiene priniesli vodu.
Keď zostal s apoštolmi sám, znovu ich s láskou oslovil, hovoril im o svojom kráľovstve, o svojom návrate k Otcovi a že im zanecháva všetko, čo má. Potom hovoril o pokání, o spoznaní a vyznaní hriechov, o ľútosti a o očistení.

Pochopila som, že to, čo im hovorí, nejako súvisí s umývaním nôh. Videla som, že všetci, okrem Judáša, oľutovali svoje hriechy.

Keď Ježiš dohovoril, poslal Jána a Jakuba mladšieho po nádoby s vodou, ktoré sluhovia priniesli do predsiene. Keď ich priniesli, Ježiš si opásal zásteru a prikázal apoštolom, aby si sadli tak, aby im mohol umyť nohy.

Poslúchli ho, stoličky poukladali do polkruhu podľa poradia, v akom sedeli pri stole, a posadali si. Kým sa Ježiš prepásaval, apoštoli sa dohadovali, ktorý z nich je najväčší, pretože Ježiš sa vyjadril, že ich opustí.

Ježiš ich pokarhal a povedal, že on im slúžil a nikto nie je väčší než ostatní. Napomenul ich, aby ostali pokojní.
Kým im Pán umýval nohy, jeho srdce prekypovalo láskou k apoštolom. Keď prišiel k Petrovi, ten zvolal:
„Ty mi nikdy nebudeš umývať nohy!“
Ježiš mu odpovedal:
„Ak ti ich neumyjem, nebudeš mať so mnou podiel. Neskôr pochopíš, čo robím!“
Zdá sa mi, že ticho mu povedal:
„Šimon, ty si si zaslúžil, že môj nebeský Otec ti odhalil, kto naozaj som a kam idem. Len ty sám si to spoznal a vyslovil. Preto chcem na tebe postaviť svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Moja sila zostane v tvojich nástupcoch až do konca vekov.“
Vtedy ho Pán označil pred apoštolmi ako svojho námestníka, keď tu on už nebude.
Peter namietol:
„Pane, umy mi teda nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“
Ježiš hovoril o umývaní nôh ako o očistení od každodenných hriechov, pretože nohy sa neustále dotýkajú zeme a pri neopatrnej chôdzi sa zašpinia. Tento Pánov čin mal tak ako všetky ostatné hlboký duchovný význam a predstavoval rozhrešenie od hriechov. Lenže Peter ho považoval za príliš veľké poníženie. Nevedel, že onedlho sa Ježiš poníži dokonca až na smrť na kríži.

Keď Ježiš Šimonovi Petrovi umýval nohy, povedal:
„Ten, kto sa umyl, je už celý čistý a musí si umyť už len nohy. Vy ste čistí, ale nie všetci!“
Keď vyriekol tie slová, začal umývať nohy Judášovi. Nesmierne dojatý Ježiš urobil posledný pokus o jeho záchranu. Sklonil tvár k nohám Judáša Iškariotského, pošepkal mu, aby si dobre rozmyslel, čo robí, keďže už rok pripravuje zradu. Judáš sa tváril, že ho nepočuje, a ďalej sa zhováral s Jánom. Petra to pobúrilo a skríkol:
„Judáš, Majster sa s tebou rozpráva!“
Judáš vyhýbavo odvetil:
„Pane, kiež je ďaleko od mňa to, na čo myslíš!“
Ostatní nepočuli, čo Ježiš povedal, lebo hovoril ticho.
Judášova zrada bola príčinou najväčšej bolesti, ktorú musel Pán pretrpieť pri svojom umučení.
Keď Pán umýval nohy Jánovi a Jakubovi, hovoril o pokore, o tom, že ten, kto je sluhom všetkých, je najväčší a že majú nasledovať jeho príklad a umývať si navzájom nohy.

1.6 Ustanovenie Oltárnej sviatosti ‒ Starý obrad pohostinnosti
„Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51)

Po umývaní nôh kuchár na Pánov rozkaz prikryl stôl látkou, na ktorú rozprestrel červený obrus a naň ešte jeden biely, dierkovaný. Potom na stôl položil dva džbány, jeden s vodou a druhý s vínom.

Peter a Ján priniesli kalich, ktorý im dala Serafia, a postavili ho na stôl pred Ježiša. Vyzeralo to, akoby niesli svätostánok. Na stole som ešte videla oválny tanier s tromi nekvasenými chlebmi, bielymi a tenkými, v ktorých boli naznačené pravidelné ryhy.
Urobil ich tam Ježiš. Chleby zakryl a uložil ku chlebu, ktorý zvýšil z veľkonočnej večere. Videla som tam aj dva džbány, jeden s vodou a druhý s vínom, a tri malé nádobky, jedna bola prázdna, v druhej bol hustý olej a v tretej riedky olej.

Ježiš išiel ustanoviť Oltárnu sviatosť, pričom vychádzal zo starého symbolického obradu bratskej lásky.
Neskôr, keď Pána priviedli pred Kajfáša, okrem iného ho obžalovali aj z kacírstva, pretože do veľkonočných obradov zaviedol nový obrad. Nikodém s Písmami v ruke však dokázal, že lámanie chleba a pitie z jedného kalicha bolo súčasťou starého obradu pohostinnosti a prejavom lásky a úcty k hosťom. Tento obrad bol v židovskej tradícii zaužívaný pri príchode i pri odchode hostí.

Pri stole sedel Pán medzi Jánom a Petrom. Dvere boli zavreté a v miestnosti vládla slávnostná atmosféra. Ježiš vtedy povedal apoštolom:
„Veľmi som túžil jesť s vami tento pokrm prv, než budem trpieť...“
Odokryl kalich, modlil sa a predniesol slávnostnú reč. Vysvetlil význam a postup slávnosti.
Potom požehnal chlieb a oleje a pozdvihol k nebu misku s nekvasenými chlebmi.
Misku položil na oltár a znovu ju zakryl. Vzal kalich, do ktorého Peter nalial víno a Ján vodu, Ježiš ho požehnal a pridal doň lyžičkou trochu vody.
S nesmiernou láskou, darujúc sám seba, Pán sa modlil a zdvihol kalich, aby ustanovil najsvätejšiu sviatosť.
Hneď ako položil kalich na oltár, nalámal chlieb, do ktorého naznačil ryhy, modlil sa a kúsky chleba poukladal do misky, pričom jeden kúsok vpustil do kalicha.
V tej istej chvíli som videla svätú Pannu, ako duchovne prijala Sviatosť. Pán sa ďalej modlil a rozprával.

Zdalo sa mi, akoby každé jeho slovo vnikalo ako duchovný oheň do sŕdc apoštolov.
Videla som, že keď počúvali jeho slová, všetci okrem Judáša boli vo vytržení.
Ježiš vzal misku s nalámaným chlebom a vyriekol slová premenenia:
„Vezmite a jedzte: toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.“
Keď chlieb vkladal do úst apoštolom, ktorí k nemu pristupovali po dvoch, videla som, ako Judášova tvár potemnela. Kristovo telo prijal ako tretí. Pán mu položil chlieb na jazyk a pošepkal mu:
„To, čo chceš urobiť, urob čím skôr!“
Všetko bolo zaliate svetlom. Chlieb vchádzal apoštolom do úst ako čosi žiarivé a napĺňal ich radosťou. Len Judáš ostal v sieni ako tmavý tieň. Kým Ježiš odriekal slová konsekrácie a Ján nalieval božskú krv do šiestich pohárov (vždy jeden pre dvojicu apoštolov), zradca vyšiel z večeradla a utiekol preč. Videla som troch diablov, ktorí ho sprevádzali.

1.7 Na Olivovej hore ‒ Ježišova smrteľná úzkosť
„On, hoci ma božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži...“ (Flp 2,6-8)

Po ustanovení Oltárnej sviatosti, v ktorej Ježiš mysticky obetoval sám seba, Pán a apoštoli zaspievali chválospev a odišli z večeradla.
V predsieni stretli Máriu, Ježišovu Matku s Máriou Kleofášovou a Máriu Magdalénu. Zbožné ženy odhovárali Ježiša od cesty na Olivovú horu, lebo sa povrávalo, že ho chcú zajať. Ale Ježiš ich upokojil a odišiel smerom k Olivovej hore. Cítila som, že jeho duša je veľmi smutná. Keď prechádzali Jozafatovým údolím, Ježiš sa prihováral apoštolom v metaforách, ale oni nerozumeli, čo im hovorí a jeho zvláštny spôsob vyjadrovania pripisovali únave.

Keď prišli na Olivovú horu, bola už tma. Mesiac, hoci ešte nebol v splne, osvetľoval celú horu a ožaroval Ježišovu tvár a tváre apoštolov. S utrápeným výrazom im povedal:
„Tejto noci sa nado mnou pohoršíte a rozutekáte sa, lebo je napísané: »Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu«... Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“
Apoštoli, v ktorých od prijatia Oltárnej sviatosti vládol duševný pokoj, ho s láskou obklopili a uisťovali ho o svojej oddanosti. Peter sa mu prihováral nástojčivejšie než ostatní:
„Aj keby sa všetci nad tebou pohoršili, ja sa nikdy nepohorším!“
Zarmútený Ježiš mu odvetil:
„Veru, hovorím ti, ešte tejto noci, skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“
Peter sa však nevzdával a zopakoval:
„Pane, aj keby som mal zomrieť s tebou, nezapriem ťa!“
Tak hovorili aj všetci ostatní.
Prešli po moste cez potok Cedron a zastavili sa v Getsemanskej záhrade. Bolo to miesto vhodné na meditáciu a modlitbu. Niekedy ju na usporiadanie slávností a hostín využívali aj ľudia, ktorí nemali záhradu.

Getsemanská záhrada je rozľahlá, plná stromov a kvetov a obkolesuje ju plot. Videla som tu aj prístrešky z raždia. Apoštoli mali od záhrady kľúč. Počas predchádzajúcich nocí sa sem Ježiš uchýlil so svojimi apoštolmi, aby ich učil. Túto noc sa však išiel modliť do Olivovej záhrady, ktorá je neďaleko odtiaľ, ohraničená múrom.

Pán nechal osem apoštolov pri vchode do Getsemanskej záhrady a so sebou vzal len svojich obľúbencov: Petra, Jakuba a Jána. Vo vzdialenejšom kúte záhrady, kde sú malé jaskynky a množstvo olivovníkov, Ježiš veľmi zosmutnel, lebo cítil, že sa priblížila jeho hodina. Úzkosť tej chvíle sa mu jasne odzrkadľovala na tvári. Zmätený Ján sa ho opýtal:
„Pane, ako to, že si taký smutný, ty, ktorý si nás vždy v najťažších chvíľach utešoval a posmeľoval?“

On mu odpovedal:
„Moja duša je smutná až na smrť!“
Obzrel sa okolo seba a videl, ako sa približujú mračná plné strašných obrazov. S nimi sa blížilo pokušenie. Začínalo sa jeho duchovné utrpenie. Prv než sa utiahol do samoty, aby sa modlil, Ježiš povedal trom apoštolom:

„Kým sa budem modliť na mieste, ktoré som si vybral, vy zostaňte tu a bdejte. Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Pamätajte, že duch je ochotný, ale telo je slabé!“
Keď to povedal, trýznený vnútornou úzkosťou zišiel úzkym chodníčkom do jaskynky hlbokej asi šesť stôp. Videla som, ako sa do jaskyne, do ktorej sa Pán utiahol modliť, tlačia príšery.

Tu, na úpätí Olivovej hory, Adam a Eva horko oplakávali svoj hriech. Videla som našich prarodičov na tom istom mieste, na ktorom Ježiš zložil svoju božskú prirodzenosť do rúk Najsvätejšej Trojice a tak zveril svoju nevinnú ľudskú prirodzenosť Božej spravodlivosti. Týmto vznešeným činom lásky sa Spasiteľ odovzdal Otcovi ako zmierna obeta za naše hriechy.

Videl všetky hriechy sveta, ktoré spáchali ľudia od svojho prvého pádu, v celej ich ohavnosti. V nekonečnom žiali Ježiš prosil nebeského Otca, aby odpustil ľudom ich obludné zmýšľanie a urážky, pričom ponúkol sám seba ako najvyššie zadosťučinenie.
V jaskyni sa tiesnili strašidelné obrazy a obrazy náruživostí, zlozvykov a ničomností ľudského pokolenia. Videla som, ako sa Spasiteľ poddal svojej ľudskej prirodzenosti a vzal na seba hanebnosti sveta. Vidiac nespočetné hriechy, ktoré mu neúnavne predostieral satan, spotil sa, bol vyčerpaný a utrápený. Satan mu hovoril:
„Čože?!... Aj toto chceš vziať na seba a znášať za to trest?“
Jeho ľudská stránka pod obrovskou ťarchou našich hriechov takmer podľahla, keď tu od východu zažiaril z neba pás veľmi jasných lúčov. To prichádzali zástupy anjelov z neba, ktorých poslal nebeský Otec, aby dodali jeho božskému Synovi nové sily. Ježiš sa dostal na hranicu duchovného utrpenia, váha ľudských hriechov ho nesmierne ťažila a spôsobovala mu hroznú bolesť, zatiaľ čo sa mu zlí duchovia posmievali a démoni okolo neho vrieskali. Nakoniec, napriek desivým vidinám, Ježiš posilnený anjelmi vzal všetko na seba. Nesmierne miloval Boha a ľudí, obete vlastných náruživostí.

Diabol ignoroval to, že Ježiš je Boží Syn. Myslel si, že je to len spravodlivý človek a pokúšal ho všetkými spôsobmi tak, ako to robil na púšti. Satan ukazoval svätej Pánovej duši jeho skutky milosrdenstva tak, akoby boli hriechmi proti svetu a proti Bohu. Pokúšal sa vykresliť ich tak, akoby nemali nijakú hodnotu a akoby nemohli uspokojiť božskú spravodlivosť, dokonca až tak, akoby boli príčinou pohoršenia a pádu pre mnohých ľudí.
Ako prefíkaný farizej mu satan vyčítal nedostatky a pohoršenia, ktoré zavinili jeho apoštoli a učeníci, zmätok, ktorý vyvolali narušením starých zvyklostí, a medzi iným obvinil Ježiša, že bol príčinou vyvraždenia neviniatok a trápenia v živote jeho rodičov. Obvinil ho z toho, že neuzdravil niekoľkých chorých a že nezachránil Jána Krstiteľa pred smrťou, a ešte z mnohých iných vecí.

Ježiš sa vytrvalo modlil, no naďalej ho zalieval pot a kŕčovite sa chvel. Tým, že dovolil diablovi, aby mu spôsoboval utrpenie za hriechy zomrelých, hlavne tých, ktorí boli spravodliví a v okamihu smrti pochybovali dokonca aj o svojich dobrých skutkoch, umožnil, aby nadobudlo prevahu jeho nekonečné milosrdenstvo.

Neuveriteľný nevďak ľudí voči Bohu jatril Pánovi rany duše a spôsoboval mu obrovskú bolesť. Vtedy sa obrátil na Otca:
„Abba, Otče! Ak je to možné, odním odo mňa tento horký kalich!“
Ale vzápätí dodal:
„Nech sa však stane nie moja, ale tvoja vôľa!“
Hoci jeho vôľa bola totožná s vôľou Otca, Ježišova ľudská prirodzenosť sa triasla pred smrťou. Videla som, ako sa mu znetvorila tvár a pery zbledli. Vytackal sa z jaskyne a pobral sa k trom apoštolom, ktorí zostali vonku.

Keď videl, že zaspali, slabý a zármutkom vyčerpaný Pán zakopol a padol na zem blízko nich. Stále ho obklopovali strašné vidiny, pomaly sa zdvihol a povedal:
„Prečo spíte? Nemohli ste bdieť aspoň hodinu?“

Traja apoštoli sa medzitým zobudili a keď videli Pána zadychčaného a spoteného, rýchlo vstali a chceli zavolať ostatných apoštolov. Ježiš však zastavil Petra so slovami:
„Nevolajte ostatných, nechcem, aby ma takto videli, lebo by o mne pochybovali a upadli by do pokušenia. Ale vy, čo ste videli Syna človeka osláveného, môžete ho vidieť aj v mrákotách a opusteného. Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia. Duch je ochotný, ale telo je slabé a choré.“

Ježiš si nevšímal, že jeho obľúbených apoštolov opanoval strach a úzkosť. Asi po štvrť hodine sa znovu vrátil do jaskyne. Bolo asi jedenásť hodín v noci.
Traja apoštoli sa zronení pýtali jeden druhého:

„Čo sa s ním deje? Je celkom opustený.“
Zakryli si hlavy a začali sa modliť.
Medzitým v Jeruzaleme Panna Mária, Mária Magdaléna, Mária Kleofášova, Mária Salome a Salome odišli z večeradla do domu Márie, Markovej matky. Všetky si robili starosti o Ježiša, najmä jeho Matka, ktorá vedela o Judášovej zrade.
So srdcom plným úzkosti sa vrátil Ježiš do jaskyne. Padol dolu tvárou a s rozpätými rukami sa modlil k nebeskému Otcovi.
Anjeli ho utešovali a ukazovali mu našich prarodičov v stave svätej nevinnosti, keď ešte nosili vo svojich srdciach Boha, ale aj v stave, keď ich poškvrnil pád.
Spasiteľ videl nevýslovné utrpenie, ktorým bude musieť prejsť jeho duša, aby vykúpil človeka z dedičného hriechu, ktorý je príčinou všetkého súženia.

Anjeli mu ukázali, že on, Boží Syn, je jedinou ľudskou bytosťou oslobodenou od hriechu, ktorá môže vziať na seba dlh celého ľudstva a prekonať odpor človeka k utrpeniu a smrti.
Jeho svätá duša videla budúce utrpenie, ktoré doľahne na jeho apoštolov, učeníkov a mučeníkov. Zrodenie Cirkvi medzi tieňmi a svetlom, kacírstvo, schizmy a všetky formy márnivosti i hanebné hriechy kléru. Vlažnosť a ničomnosti množstva domnelých kresťanov. A taktiež rozvrat Božieho kráľovstva na zemi a obludné vyobrazenia nevďaku a zneužívania ľudí. Svojím mučeníctvom obnovil vo svete prikázanie spásonosnej lásky a stal sa božským Spasiteľom pre tých, ktorí sa po stáročia snažili uniknúť pekelným plameňom a priblížiť sa k Božiemu svetlu.

Ľudstvo skazené hriechom sa chystal vykúpiť vlastným utrpením. Musel teda vypiť tento horký kalich, aby sa stal „pravdou“, „bránou“ a „cestou“ k Otcovi.
Videla som, ako Ježišovi, ktorý mal pred očami obraz ľudskej nevďačnosti, stekajú po čele kvapky krvi. Stáli pred ním davy ľudí, ktorí ho nenávideli a odmietli niesť kríž spolu s ním. Trpel za svoju Cirkev, ktorú založil na skale a ktorú brány pekelné nepremôžu.
Diabol ho však chcel vyprovokovať a pýtal sa ho:
„Naozaj chceš trpieť za toto množstvo nevďačníkov?“
Videla som zástupy nepriateľov môjho božského Ženícha, fanatikov, modloslužobníkov, nepriateľov Cirkvi: slepých, ochrnutých, hluchých, nemých a dokonca aj deti. Boli slepí, lebo nechceli vidieť pravdu, ochrnutí, lebo nechceli kráčať cestou pravdy, nemí, lebo ju nechceli hlásať ostatným, a hluchí, lebo odmietali počúvať Božie napomínanie. Deti, ktoré rástli bez Boha, ktoré rodičia a učitelia viedli k vrtkavému poznaniu sveta. Ich mi bolo najviac ľúto, lebo deti Ježiš najviac miloval.

Keby som chcela, mohla by som veľmi dlho rozprávať o tom, ako Ježiša urážajú nehodní kňazi v Oltárnej sviatosti...
Videla som anjelov, ako prstom ukazovali na obrazy, ktoré sami vytvárali, ale nepočula som, čo hovorili. Chápala som len, že veľmi spolucítia s Pánovým utrpením. Kvôli všetkým tým hrozným hriechom Ježiš tak vnútorne trpel, že po jeho tele tiekla krv.
V tom istom čase som videla, ako spolu s Ježišom znáša duchovnú agóniu Panna Mária. Božia Matka bola ešte v záhrade Márie, Markovej matky, a utešovali ju zbožné ženy, hlavne pani domu a verná Mária Magdaléna. Viackrát omdlela, pričom ruky úpenlivo vystierala smerom ku Getsemanskej záhrade.

Aj Ježiš s pohnutím myslel na utrpenie svojej Matky.
Bol to veľmi silný a dojemný pohľad.
Ostatní ôsmi apoštoli, vyľakaní a trápení pochybnosťami, išli si pohľadať nejakú skrýšu. Aj učeníkov trápila neistota a blúdili po Jeruzaleme dúfajúc, že sa dozvedia nejakú správu o Ježišovi.

Už bola takmer polnoc. Ježiš pokračoval v rozhovore s nebeským Otcom, keď sa pod ním otvorila zem a on sa ocitol na osvietenej cestičke, ktorá viedla do predpeklia. Božský Majster videl Adama a Evu, starých patriarchov, prorokov a spravodlivých, rodičov jeho Matky, Jána Krstiteľa a veľký zástup kňazov, mučeníkov, blahoslavených a svätcov budúcej Cirkvi. Všetci mali na hlave víťazný veniec, ktorý si vyslúžili svojím utrpením a vytrvalým bojom proti zlu. Nádhera takéhoto víťazstva sa spájala so zásluhami, ktoré malo priniesť jeho nastávajúce umučenie. Obklopili ho, povzbudzovali, aby zavŕšil obetu svojej krvi, ktorá je prameňom vykúpenia a duchovného života všetkých ľudí dobrej vôle. Tento pohľad skľúčeného Ježiša posilnil. Potom mu anjeli ukázali všetky podrobnosti umučenia, ktoré ho čaká. Keď sa videl, ako visí úplne nahý na kríži, aby tak pykal za všetky ľudské necudnosti, vrúcne prosil Otca, aby ho ušetril od tohto nesmierneho poníženia. Jeho modlitba bola vyslyšaná a pomohol mu súcitný človek, ktorý mu dal svoj odev.

Po vízii jeho umučenia na kríži ho opustili aj anjeli. Vyčerpaný padol na zem, akoby už umieral. Jeho telo zápasilo so smrťou a lomcovala ním triaška. Jaskyňu osvetľovali mesačné lúče.

Náhle zažiarilo v jaskyni iné svetlo. Bol to anjel, ktorého poslal Boh. Mal oblečené kňazské rúcho a v rukách niesol malý kalich. Vznášajúc sa nad zemou priložil kalich k Ježišovým ústam a potom zmizol. Tak Pán prijal kalich svojho utrpenia, ktorý mu dodal mimoriadnu silu. Niekoľko minút ešte zotrval v ďakovnej modlitbe, potom vstal, utrel si z tváre pot a vrátil sa k apoštolom. Keď vychádzal z jaskyne, videla som, akú má bledú a strápenú tvár. Vzbudzovala hlboký súcit. Všimla som si však, že jeho krok bol priamy a istý. Mesačné svetlo a nádhera hviezd sa mi videli oveľa prirodzenejšie.

Peter, Jakub a Ján, vysilení úzkosťou, opäť so zakrytými hlavami spali. Zarmútený Ježiš na nich zavolal a povedal, že teraz nie je čas na spanie, majú vstať a modliť sa, lebo prišla hodina pravdy. Upozornil ich, že sa vydá svojim nepriateľom bez odporu. Prosil, aby pomáhali jeho Matke, a súcitne sa vyjadril o svojom zradcovi. No Peter zvolal:
„Obránime ťa! Idem zavolať ostatných!“
Ježiš ho zastavil a ukázal do doliny, na druhý breh potoka Cedron, odkiaľ sa vo svetle fakieľ približoval ozbrojený zástup.

a-repko.sk/knihy/umucenie_jezisa.htm