15. novembra. Sv. Leopold, veľkovojvodca a vyznavač.

15. novembra.
Sv. Leopold, veľkovojvodca a vyznavač.

Sv. Leopold, panujúci veľkovojvodca rakúsky, narodil sa roku 1073 v meste Môlku a pochádzal z rodu veľkokniežatského staroslávnych Babenbergov. Jako panujúci veľkovojvodca nosil meno Leopold (či Luitpold) IV.; ale vďační poddaní nazývali ho Pobožným; súveký pápež Innocenc II. vyznačil ho prímenom «Syn svätého Petra.» Bol synom Leopolda III. z Rakús, ktorý menovaný býval i Krásnym, a Idy, dcéry cisára rimského Henrika III. Oba rodičia boli cnostní a nábožní. Všetku starosť svoju vynakladali, aby synčok od najútlejšej mladosti v bázni Božej bol vychovávaný. A už v útlom veku prejavoval, že je povolaný od milostivého Boha k veľkým veciam.

Prvú výchovu poskytovala mu poučovaním a vznešeným príkladom bohumilá matka jeho, ktorá obetovala vtipného synka svojho Bohu a úzkostlivé strážila nad nevinnosťou jeho. Neskôr odovzdaný bol výchove mníchom kláštora môlkského, ktorý nachádzal sa neďaleko hradu panovníckeho; mnísi vyučovali mladistvého veľkovojvodcu vo vedách a on veľmi horlivé konával i všetky pobožnosti so zbožnými učiteľmi svojimi. Výchovu jeho dovŕšil blahoslavený Altmann, biskup z Pasova (Passau). Pod správou týchto výtečných vychovávateľov prejavoval mladý veľkovojvodca zriedkavé cnosti a dokonalosti kresťanské: bázeň Božiu, nevinnosť srdca, pokoru, spravodlivosť, milosrdenstvo a horlivosť pre rozkvet sv. cirkve.

Obozretne strážil nad každým slovom svojim a skutkom a prejavoval od najútlejšieho veku vážnosť, jakú iba u dospelých badať možno. Nikdy nevyšlo z úst jeho ľahké, dvojsmyselné, hnevlivé alebo nepravé slovo. Opovrhoval skvostným rúchom, uspokojoval sa s najjednoduchšími pokrmami, netešily ho zábavy, jazdenie, poľovačky, plavba, i zavieral sa do izby svojej, kde osamote sa modlieval, vedám učil, sv. Písmo a iné posvätné a poučné knihy čítaval. Vyhýbal všetkému, čo by nevinnosť jeho ohrožovať mohlo. Svetársky život niektorých dvoranov slúžil mu za výstrahu. Obcovanie s múdrymi a pobožnými ľudmi bolo mu milou zábavkou a dľa rady ich sporadoval život svoj. Náboženský cit svoj veľadil zbožným rozjímaním služieb Božích a prijímaním sv. sviatostí.

Útlou láskou horel k bližným; podporoval milosrdne utláčaných, chudobných, vdovy a siroty. Povznesenie služieb Božích, okrasa chrámov ležaly mu veľmi na srdci. Kňažstvo, jako sluhov sv. cirkve, ktorej rozkvet ho tešil, vážil si vysoko. Po smrti otcovej nastúpil sv. Leopold r. 1096 na trón veľkovojvodský. Mladistvý panovník prosil milostivého Boha o dar múdrosti a činnej vytrvanlivosti, aby zbujnelých poddaných svojich na cestu statočnosti a cností kresťanských upraviť mohol; lebo mravy mnohých boly surové a veľmoži dopúšťali sa mnohých nespravodlivostí proti podriadeným svojim.

I usiloval sa byť spravodlivým, všetkým poddaným dobre činiť a verejné ťarchy obľahčovať. Boh a zákon Jeho boly základom vladárenia jeho; i povzbudzoval skvelým príkladom svojím poddaných, aby srdcom i skutkami Bohu slúžili a medzi sebou v láske a v svornosti žili; lebo bol presvedčený, že iba sv. náboženstvo národy a krajiny povznáša a k rozkvetu privádza. Láskavý a spravodlivý spôsob, jakým obcoval so všetkými poddanými svojimi, či boli veľmoži, či roľníci a priemyselníci, naklonil mu všetky srdcia. Vo vladárení neurobil kroku, kým obozretným ostrovtipom všetko dobre nepreskúmal a používal v prevedení zámeru svojho iba prostriedky, ktoré vhodné boly, že by česť a sláva Božia, i dobrobyt a duševné spasenie poddaných boly napomáhané.

I netrvalo dlho panovanie jeho a oslavovaná bola spravodlivosť, múdrosť a nábožnosť jeho po celom Rakúsku, a uveličení poddaní nazývali ho Pobožným i hovorievali: «Máme panovníka, ktorý je zakladateľom všeobecného blahobytu, ochrancom spravodlivosti a pravdy a otcom vlasti.» Najviac ležalo mu na srdci blaho duševné poddaných a preto používal všetky prostriedky, aby tento vyvýšený cieľ dosiahol. Opravu mravov započal na dvore svojom. Medzi dvoranmi a sluhami netrpel žiadneho, ktorý by bol býval roztopašný, neľudský, nenábožný alebo čo i len vlažný v náboženstve. Keď zbadal, že niekto obťažený je týmito a podobnými necnosťami, napomínal najprv prísne a vážne patričného, aby napravil mravy svoje a kresťansky žil; ked ľachtikár sa nenapravil, odohnal ho od dvora svojho.

A tak stal sa palác jeho domom bázne Božej, spravodlivosti a každej cnosti kresťanskej. Prísny bol najmä proti nespravodlivým a nenábožným úradníkom. Podporoval horlivých kňazov, aby mohli na ľud s úspechom pôsobiť, povery a neveru vykoreňovať a pravú vieru a cnosti kresťanské medzi ním udomácňovať a upevňovať. Sám predchádzal poddaných v nábožnosti; lebo vždy navštevoval verejné služby Božie a voľný čas venovával skrúšeným modlitbám. Na Lysej hore (Chlume, Kahlenberg) pri Viedni vystavil hrad a kaplnku, prebýval napozatým tam a tak povzniesol Viedeň veľmi, keď si ju vyvolil za sídelné mesto.

Križiakov, ktorí tiahli na Východ, aby oslobodili Svätú Zem z rúk fanatických nepriateľov kresťanstva, Turkov, podporoval veľmi značne. Sv. Leopold riadil takto požehnane za desať rokov poddaných svojich. Veľmoži naliehali na neho, aby vzal si manželku k utvrdeniu blaha a mieru v zemi. I vyhovel všeobecnej žiadosti a vzal si roku 1106 za manželku šľachetnú, na tele i duši prekrásnu Agnešu, mladú vdovu po vojvodcovi Fridrichovi zo Švábska, dcéru cisára Henrika IV. a matku neskoršieho cisára rimského Konráda III. Táto veľmi bohatá, vznešená a nábožná manželka podporovala sv. Leopolda vo všetkých blahonosných podujatiach.

Denne čítavala so svätým manželom svojim v istý čas sv. Písmo, rozjímala tajomstvá Božie, nočnej doby vstávala s ním k modlitbe, s ním chodievala ku službám Božím, povzbudzovala sa s ním vzájomne ku všetkému dobrému a šľachetnému, svietila jako vzor manželskej vernosti a lásky v nemravných tých časoch a starala sa, že by i dvoranovia cnostný a nábožný život viedli.
Raz vyšiel veľkovojvodca na poľovačku do okolitých lesov s dvoranmi a hosťami svojimi, i uzrel na bazovom kríčku závoj zavesený, neporušený. Nábožní manželia uzavreli, že na tom mieste ten kláštor založia. Neminul rok a sv. Leopold odovzdal vystavený kláštor s nádherným chrámom mníchom sv. Augustína. Neskôr vystaval s pomocou veľmi bohatej manželky svojej i druhý veľký kláštor, ktorý vo veľmi príjemnom údolí dve míle od Viedne vzdialený leží, ku cti sv. kríža. Tento kláštor, ozdobený dvoma chrámami, Svätý Kríž (H. Kreuz) menovaný, odovzdal mníchom sv. Bernarda, Cistercitom. Biskupi zo Solnohradu (Salcburgu), Pasova a Gurku posvätili tie chrámy roku 1136.

Keď ktorýkoľvek svetský úradník dopustil sa niečoho proti kňazovi, toho vypovedal na vždy zo služby a márné boly prosby jeho, ačkoľvek sv. Leopold ináč bol veľmi milosrdný a láskavý otec poddaných svojich. Jaký horlivý bol v službej Božej a sv. cirkve, dokazuje i to, že povzbudzoval veľmožov, aby sa v bojoch križiackych zúčastňovali a posvätné miesta, na ktorých božský Vykupiteľ žil, trpel a umrel, z rúk zúrivých nepriateľov sv. cirkve vymanené boly.
Križiakom poskytoval značnú peňažnú pomoc. Sám s manželkou ozbrojil a vystrojil raz tristo bojovníkov. Keď zbožná matka jeho Ida do Jeruzalema na púť sa vybrala, dal jej dvesto hrivieň striebra, aby ich vynaložila ku pokračovaniu v boji proti neveriacim Turkom. Sv. Leopold miloval veľmi mier a pokoj. A za dlhého panovania jeho nevyskytly sa nepokoje v zemi jeho. Poddaní ctili ho jako poručníka sirôt, ochrancu vdôv, vysloboditeľa utlačených, otca chudobných, strážcu pravdy a spravodlivosti a preto žili v pokoji medzi sebou a poslúchali milostivého a svätého panovníka svojho ochotne a to v časoch, keď na Západe Európy iné krajiny mečom a ohňom bývalý plienené, keď mestá a dediny ležaly v zrúcaninách a v popoli, keď roľníctvo inde bolo zanedbané a nikto nemal pokoja.

Avšak keď krajina jeho vnútri pokoj požívala a v každom ohľade prekvetala, a sv. Leopold bol veľ kým milovníkom pokoja, predsa musel pochytiť dvarazy meč do ruky, aby poddaných svojich zmužile bránil proti nespravodlivým nápadom vonkajším. I dokázal, že vie nielen sa modlievať, ale i mečom narábať, keď išlo o to, aby pokojných poddaných svojich od zkazy zachránil.
Keď Štefan II., kráľ uhorský, s veľkým vojskom do Rakús vtrhol, zastavil ho sv. Leopold s malým, avšak smelým vojskom a pomocou Božou zvíťazil nad napádateľom, ktorý s veľkými ztratami nazpät sa vrátil. O niekoľko rokov napadli Uhri zase Rakúsko; sv. Leopold porazil ich v krvavej bitke, že len polovica z nich do vlasti sa navrátila. Požehnané panovanie sv. Leopolda, ktorý v zemi svojej sv. náboženstvo, bázeň Božiu a mravy kresťanské, jako i všeobecný blahobyt ľudu rozširoval a povznášal, obdivovali i okolití panovníci, najmä kniežatá nemecké, i prichádzali k nemu, aby slávneho panovníka poznať a uctiť mohli.

Roku 1125 ponúkali mu volenci cisársku korunu rimskú; ale pokorný sluha Boží nechcel prijať túto vysokú dôstojnosť, pokľakol pred volencami, prelieval slzy a prosil ich, aby ho za cisára nevolili, lebo že je nehodný a neschopný takú dôstojnosť na slabé ramená svoje prijal Za štyridsať rokov panoval sv. Leopold požehnane nad Rakúskom a žil s manželkou svojou Agnešou za tridsať rokov príkladne vo svätom manželstve.
Milostivý Boh požehnal zbožných manželov devätnástimi dietkami, z ktorých šesť synov a päť dcier rodičov svojich prežili. Že povinnosti rodičovské svedomite plnili a dietky svoje nábožne vychovávali, toho skvelými svedkami boly cnostné a zbožné dietky samy. Milostivý Boh poprial šťastným rodičom, že už za živobytia svojho veľkú radosť zo zdarných dietok svojich pocítili, i odmenil hojne starosti ich rodičovské.
Syn Leopold V. stal sa po smrti sv. otca svojho nástupcom na stolici veľkovojvodskej, dostal od cisára Konráda vojvodstvo Bavorské, panoval požehnane, a zomrel už roku 1141. Nástupcom jeho v panovaní nad Rakúskom stal sa brat Henrik s prímenom Jasomirgott, druhý syn sv. Leopolda. Tento panovník rozšíril krajinu svoju, keď pripojil k nej zeme nad Emžou (Enns), vystaval znovu poplienenú a porúcanú driev Viedeň a vyvolil si toto mesto za residenciu svoju. V tomto sídelnom vzmáhajúcom sa meste vystaval kláštor sv. Benedikta, ktorý nazvaný býva «ku Škótom (Schotten).» Nadobudol si veľkých zásluh jako nábožný a spravodlivý panovník o blaho sv. cirkve a vlasti. Zomrel r. 1177.

Tretí syn sv. Leopolda menoval sa Otto a bol veľmi učený a nábožný muž. Najprv bol opátom v Morimunde, potom biskupom vo Fraisingách (Freising). Iný zbožný syn sv. Leopolda nazýval sa Konrád, ktorý tiež venoval sa, jako iní, službe Božej. Najprv bol opátom v kláštore Cistercitov u Sv. Kríža, potom biskupom v Pasové (Passau) a konečne arcibiskupom v Solnohrade (Salzburg). Podobne žily zbožne a požehnane ostatné deti sv. Leopolda a ušľachtilej Agnešy.

Po štyridsaťročnom požehnanom panovaní upadol sv. Leopold následkom prestydnutia počas mokrej a studenej jaseňi do ťažkej nemoce. Pokorný sluha Boží znášal veľké boľasti s podivnou trpezlivosťou a úplnou odovzdanosťou do vôle Božej. Ustavične túžil po skorom spojení s milostivým Bohom svojím. Keď badal, že sa blíži posledná hodinka života jeho, prosil o zaopatrenie sv. sviatosťami zomierajúcich, vzýval neprestajne meno Ježiš a odovzdal rád dňa 15. novembra roku 1136 na hrade, ktorý bol na Lysej Hore (Kahlenberg) pri Viedni vystavil, dušu svoju do rúk Stvoriteľa a milostivého Vykupiteľa svojho.
Všetci poddaní zažialili srdečne nad odchodom do večnosti milovaného sv. panovníka svojho. Telo sv. Leopolda bolo pochované slávnostné do hrobky v blízkom kláštore Nového Hradu (Klosterneuburg), kde posiaľ odpočíva; pri ňom pochovaná bola i zbožná a šľachetná manželka jeho Agneša. Na hrobe sv. Leopolda a na prímluvu jeho stály sa mnohé divy a zázraky. František z Pasova, pravotár sv. stolice v Ríme, vypočitoval pred pápežom Innocencom VIII. a pred shromaždenými kardinálmi 190 divov a zázrakov, i odvolával sa na vierohodných svedkov súčasných, jakými boli dominikán Martini, cistercita Haselpach, Honorius z Marie-Celly, poslanec pápežský, slávny kardinál Eneas Sylvius v Uhorsku, neskôr pápež menom Pius II, a iní posiaľ živí svedkovia, ktorí výpovede svoje i prísahou potvrdili.

Pápež Innocenc VIII. vyhlásil zbožného Leopolda za svätého dňa 6. januára roku 1483 a nariadil, aby sa pamiatka jeho dňa 15. novembra slávila. Jaký zriedkavý panovník bol sv. Leopold, osvedčil pápež Innocenc VIII. keď ho za svätého vyhlasoval: «Za štyridsať rokov spravoval Leopold Rakúsko a to v takých časoch, keď každý človek v Nemecku vojnami, vraždami, požiarmi a plienením predesený býval; ale on panoval pokojne, veľmi spravodlivé a láskavé, a keď iní krvou poškvrnení boli, udržal on sverené sebe Rakúsko v bohumilom pokoji.»
A spomenutý pravotár jeho František z Pasova hovoril pred tým istým pápežom o sv. Leopoldovi: «Po smrti Leopoldovej, najsvätejší otče, pápež Innocenc II. písal nielen list, jako to požaduje náklonnosť otcovská oproti smútiacej manželke a plačúcim synom takého muža, ale ich ešte väčšmi vyznačil, i opisoval výmluvne svätosť zvečnelého Leopolda. Toto vznešené svedoctvo zaslúženého zvelebovania a svätosti Leopoldovej složil dľa zásluh a práva námestník všemohúceho Boha, predchodca Svätosti Vašej; lebo veď to požadujú výtečné zásluhy zvečnelého, to požadujú starosti, namáhania, nočné stráženie, ktorým sa vždy z lásky k Bohu rád podroboval. Lebo veď nemohli ináč byť s týmto výtečným a úplne dokonalým mužom Božím, ktorý skutočne nepotrebuje žiadneho chválorečníka a vyprávateľa skvelých skutkov svojich, a tak sa choval, že vznešené diela jeho na mnohých miestach už verejné pomníky obdržaly a o ktorého živote chýr ku skvelému príkladu ďaleko zavznieva.»

Roku 1506, dňa 15. februára vyzdvihnuté boly ostatky sv. Leopolda v prítomnosti rimského cisára Maximiliana skrze biskupa Pasovského a iných hodnostárov cirkevných, i boly uložené do striebornej rakve, v ktorej odpočívajú na oltáre na červenej báršoňovej podúške; hlava jeho ozdobená je veľkovojvodským klobúkom. Do dnešného dňa je 15. novembra v Dolných Rakúsach zasvätený sviatok a nábožné zástupy valia sa z celého okolia a najmä zo susedného sídelného cisárskeho veľmesta Viedne do Nového Hradu (Klosterneuburg), aby uctily sv. ostatky, ktoré toho dňa k slávnej pocte bývajú vystavené, najprednejšieho patróna svojho.
Sv. Leopold vyobrazuje sa v panovníckom rúchu, v pravej ruke drží vzorku chrámu v ľavej meč alebo zástavu krajinskú.

Poučenie .

Sv. Bernard hovorí: «Pravá múdrosť je, keď vieš, čo sám zo seba, čo skrze pomoc Božiu môžeš, a Jemu sa zachováš, ktorý sa tebe bez okolkov odovzdáva.» Sv. Leopold mal takúto múdrosť kresťanskú; lebo poznal sám seba, slabosť ľudskú svoju i všemohúcu moc Božiu, venoval sa celkom službe Božej a dosiahol zriedkavú milosť Božiu, že mu popriate bolo popri mnohých povinnosťach panovníckych na vysoký stupeň dokonalosti kresťanskej sa povzniesť, svätým sa stať.

A zkade čerpal sv. Leopold tú múdrosť, že sa vo všetkom konaní dľa vôle Božej riadil, že všetko pozemské používal, aby večné, nebeské výhody obsiahnuť mohol ? Čítaním sv. Písma a iných náboženských spisov, rozjímaním o márnosti sveta, o slabosti ľudskej a s druhej strany o všemohúcnosti a nekonečnej dobrote Božej, jako i horlivou modlitbou a prijímaním sv. sviatostí!
Kresťane, osvoj si i ty podobnými prostriedkami múdrosť života; buď horlivý v poznávaní sv. náboženstva, v poznávaní najvyššieho dobrého, vôle Božej; i budeš milovať dobré a nenávideť zlé. Sv. Leopold oblažil cnosťami svojimi krajinu, nad ktorou panoval. V zemi nábožného panovníka kvitly sv. cirkev, umenie, vedy, roľníctvo, remeslá a každý blahobyt. Šťastná zem, ktorá má zbožného panovníka! Šťastná je rodina, ktorej otec a matka sú tak nábožní a cnostní, jako bol sv. Leopold a vznešená manželka jeho Agneša.

V opravdivé kresťanskej rodine panuje mier a pokoj, vzmáha sa dobrobyt, odrastajú zdarné dietky, ktoré sú potechou a pýchou rodičov v starobe. Kresťane, buď horlivý vo sv. náboženstve a milostivý Boh požehná dom tvoj! Sv. Leopold znal, že mu Boh veľkú hrivňu udelil, aby ňou vládol a že od neho i mnoho požadovať bude v deň prísneho súdu. Preto nespoliehal sa na moc a zdanie svoje; ale na Boha, i obetoval osobné výhody, zapieral seba, žil povolaniu svojmu z celého srdca a konal veľké skutky milosrdenstva.
Sv. Leopold zanechal svet pred 780. rokmi a pamiatka jeho svätá je na zemi. Kto z vás, kresťania, putúva do MariaCelly, tomu zvestujú skvelé pomníky lásku jeho k Bohu a ku sv. cirkvi: krásné kláštory a chrámy v Sv. Kríži, v Nových Hradoch (Klosterneuburg) a v samom pútnickom mieste. Nasleduj, kresťane sv. Leopolda v horlivosti za sv. náboženstvo, za rozkvet sv. cirkve, aby i pamiatka tvoja bola známa Bohu i ľuďom.

Modlitba.

Ó Bože, ktorý si sv. Leopolda, vyznavača Svojho, od panovania a časných starostí nepoškvrneného k oslave nebeskej previesť ráčil, popraj nám milostivé, aby sme skrze nekonečnú dobrotu Tvoju tak pozemské záležitosti svoje konali, že by sme večného života účastnými stať sa mohli. O to Teba prosíme skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.