Bezradným katolíkom IV. Svätá nemenná omša všetkých čias - podľa chuti
Páter Pio pri jedine pravej katolíckej omši. Už tu sa musíme zamyslieť - je dnes cirkev ešte katolícka? Odpoveď znie - nie je! Kňazom zostala moc odpúšťať hriechy, posväcovať veci, modliť sa, konať počas omše premenu atď, ale cirkev stratila podstatu - stratila vieru a bez viery nie je spasenie, bez viery nie je možné sa páčiť Bohu. Omša je modlitba cirkvi. Ako sa cirkev modlí, tak verí. Katolícka cirkev mala plnosť poznania a vieru cez učenie cirkvi, ktorá bola úzko spätá z omšou. Toto dnes v cirkvi nie je a preto cirkev stratila svoju tvár.
Keď slobodomurár Bugnini so šiestimi protestantmi vymyslel novú omšu, bola odlišná od katolíckej, bola tým pádom zmenená celá viera cirkvi. Ľudia si hovoria, že je jedno na akú omšu chodím a práve toto je to démonistické - je jedno. Zmena omše znamenala zmenu vieru, zmenu postoja ku spáse, zahmlenie spásy, koniec posväcovania, koniec námahy, prejdenie z úzkej cesty ku spáse, na širokú cestu zatratenia.
Omšou katolíci strácajú vieru, strácajú nebo, strácajú spásu. Modlia sa protestantsky bez toho, že by o tom vedeli. Veria protestantsky - podľa seba - ako si to ja myslím, tak si verím - toto sa objavuje v srdciach katolíkov. Centrum a stred modlitby svätú omšu, vymenila cirkev za nesvätý duplikát, ktorý viac a viac bral a berie z viery ľudí. Katolíci neveria Kristovi! Prakticky ho nepoznajú! (Tým sa myslí globálna viera, okrem pár jednotlivcov).
Vraj na omšu je potrebné ísť veselo, lebo tam ide o naše odpustenie hriechov. Povedzte to Panne Márii - prečo si smutná Panna Mária, keď ideš na Golgotu, kde križujú tvojho Syna - veď tam ide o naše odpustenie - máš sa teda radovať - takto to nejako hovoria mnohí ľudia v Cirkvi, dokonca aj pápeži.
Cirkev už neučí, že omša je sprítomnenie Golgoty, že Ježiš Kristus sa obetuje v omši presne tak ako na Golgote, že je opäť križovaný pre naše hriechy, že sa v omši prejavuje opäť agónia Krista Spasiteľa, i keď nekrvavým spôsobom. Mnohí v cirkvi hovoria - veseľte sa na omši, radujte sa, spievajte veselo, tancujte, tlieskajte, dvíhajte ruky - akoby to bola povinnosť Boha, že sa za nás obetoval, akoby to bol automat na spásu - človek zhrešil, vhodí korunu a vypadne odpustenie. Človek zhrešil, je povinnosťou Boha aby išiel za neho vyliať krv. Aké temno zavládlo v cirkvi pri zmene omše.
Zmena omše je dôkazom, že nepriatelia cirkvi ju ovládajú. Stará omša už nebola vhodná - ani nie tak kvôli latine, obráteniu sa od východu tvárou k ľudu - ale hlavne kvôli modlitbám za nevercov, neobrátených židov, slepých moslimov, schizmatických pravoslávnych, kacírskych protestantov. Koncil zmenil úplne pohľad na tých, ktorí nepatrili k Cirkvi a dal im falošnú zelenú. Omša sa teda musela zmeniť tiež. Čo zostalo z cirkvi Kristovej? Z tej oficiálnej takmer nič. Nová ekumenická cirkev sa podobná baptistickej, luteránskej, kalvínskej. Aj vám to kňazi povedia. Keď prišiel luterán do katolíckej cirkvi, že chce prestúpiť, prvé čo mu kňaz povedal bolo to, že aj u luteránov je rovnako spása ako u katolíkov (osobne som bol prítomný a zlomený týmto postojom). Vďaka Bohu, že si ponechal Lefebvra, ktorý zachoval pravú vieru vieru a pravú omšu a dnes sa prebúdza veľké množstvo katolíkov práve vďaka tradícii...
IV. kapitola
Omša všetkých čias a omša podľa chuti dňa
Pri príprave Eucharistického kongresu v roku 1981 (v Lurdoch) rozoslali dotazník, ktorého prvá otázka znela:
„Ktorá z dvoch definícií ,Obeta svätej omše‘ a ,Eucharistická hostina‘ vám na prvý pohľad vyhovuje?“ Dalo by sa o tom veľa hovoriť, o tom spôsobe, ako sa vypytovať katolíkov, a prenechávať im takto túto voľbu a vyzývať ich na osobný úsudok vo veci, v ktorej nemá čo hľadať spontánnosť. Človek si nemôže slobodne vybrať názor na svätú omšu, ako sa vyberá politická strana.
Žiaľ, táto situácia nie je len výsledkom samotného chybného kroku zostavovateľa tohto dotazníka. Musíme mať v tom jasno: liturgická reforma smeruje k tomu, aby sa nahradil pojem a uskutočnenie obety pojmom a uskutočnením hostiny. A tak sa hovorí o slávení Eucharistie ako o hostine, ale oveľa menej často sa spomína pojem obety. Pojem obety takmer úplne vymizol z náboženských kníh a kázní. Chýba v druhom kánone, takzvanom kánone svätého Hyppolita.
Táto tendencia súvisí s tou, o ktorej sme hovorili v súvislosti s reálnou prítomnosťou. Keď sa neobetuje, nie je potrebný ani obetný dar. Obetný dar je tu na obetovanie. Robiť zo svätej omše hostinu na pamiatku je bludné učenie protestantov. Čo sa stalo v 16. storočí? Presne to, čo je dnes v plnom prúde. Bez uváženia, unáhlene nahradili oltár stolom, odstránili kríž na oltári a „predsedajúceho zhromaždenia“ obrátili k veriacim. Réžia protestantskej večere sa nachádza v Pierres Vivantes (Žijúce kamene), zborníku zostavenom biskupmi Francúzska, ktorý musia záväzne používať všetky deti pri vyučovaní náboženstva: „Kresťania sa zhromažďujú, aby slávili Eucharistiu. To je omša... Vyznávajú vieru Cirkvi, modlia sa za celý svet, obetujú chlieb a víno... Kňaz, ktorý pri zhromaždení predsedá, recituje veľkú ďakovnú modlitbu...“
V katolíckom náboženstve je to však kňaz, ktorý slávi omšu, on je ten, kto obetuje chlieb a víno. Pojem predsedajúceho je vypožičaný priamo z protestantizmu. Po zmene duchovného postoja nasleduje zmenená voľba slov. Predtým sa hovorilo: „Arcibiskup Lustiger bude celebrovať pontifikálnu omšu.“ Dozvedel som sa, že v Rádiu Notre-Dame sa teraz používa takáto formulácia: „Jean-Marie Lustiger bude predsedať pri koncelebrovaní.“
A čítajte, ako sa hovorí o omši v jednej z brožúr, ktorú vydala Švajčiarska biskupská konferencia:
„Pánova večera uskutočňuje najskôr spoločenstvo s Kristom. Je to to isté spoločenstvo, ktoré Kristus realizoval počas svojho pozemského života tým, že si sadol k stolu s hriešnikmi; a toto pokračuje odo dňa vzkriesenia v eucharistickej hostine. Pán pozýva svojich priateľov, aby sa zhromaždili, a on bude medzi nimi prítomný.“
No tu má každý katolík povinnosť kategoricky povedať: Nie! To nie je omša. Omša nie je pokračovaním konzumácie jedla, ku ktorému pozýval náš Pán apoštola Petra a niekoľkých učeníkov na brehu jazera v jedno ráno po svojom zmŕtvychvstaní: „Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: ,Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!‘ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla. Ježiš im povedal: ,Poďte jesť!‘ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: ,Kto si?‘, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu“ (Jn 21, 9 – 13).
Sväté prijímanie kňaza a veriacich je zjednotenie sa s krvavou obetou, ktorá sa obetovala na obetnom oltári. Tento obetný oltár je masívny, z kameňa. Ak nie je taký, oltár musí obsahovať aspoň oltárny kameň, ktorý je obetným kameňom: do neho boli vložené relikvie mučeníkov, lebo obetovali svoju krv za svojho Učiteľa. Toto zjednotenie krvi nášho Pána s krvou mučeníkov aj nás povzbudzuje obetovať svoj život.
Keď je omša hostinou, potom chápem, že kňaz sa obracia k veriacim. Pri hostine sa nepredsedá a neobracia sa k pozvaným chrbtom. Ale obeta sa prináša Bohu, nie prítomným. Z tohto dôvodu sa kňaz obracia na čele veriacich k Bohu, k Ukrižovanému, ktorý vládne oltáru.
Pri každej príležitosti sa zdôrazňuje to, čo nový nedeľný misál nazýva „porozprávaním ustanovenia“. Centre Jean Bart, oficiálne sídlo arcibiskupstva v Paríži, vyhlasuje:
„Stredobodom omše je jedno vyrozprávanie.“ Znova opakujeme: Nie! Omša nie je rozprávaním, omša je konaním.
Aby bola omša pokračovaním obety kríža, musia byť splnené tri nevyhnutné podmienky: prinášanie obety, premena podstaty, ktorá toto skutočne, a nielen symbolicky sprítomňuje, a slávenie skrze kňaza, ktorý je zástupcom Veľkňaza, to znamená nášho Pána, a ktorý musí byť vysvätený kňazskou vysviackou.
Iba tak môže omša nám vymôcť odpustenie hriechov. Jednoduchá spomienka, vyrozprávanie ustanovenia, sprevádzané hostinou, by zďaleka na to nepostačilo.
Nadprirodzená účinnosť omše pochádza len z jej vzťahu k obete kríža. Keď už tomu neveríme, potom už neveríme ničomu, čo učí svätá Cirkev, potom už Cirkev nemá oprávnenie na svoju existenciu, a ani nie je katolíckou. Luther veľmi dobre chápal, že omša je srdcom, je dušou Cirkvi. Povedal: „Zničme omšu a zničíme Cirkev.“
Nevidíme, že Nový omšový poriadok (tak sa nazýva nová, po Koncile prijatá úprava) sa prispôsobuje protestantskému ponímaniu, alebo prinajmenšom sa k nemu nebezpečne blíži? Pre Luthera môže byť omša obetou chvál, to znamená aktom chvály, vďaky, ale v žiadnom prípade nie zmiernou obetou, ktorá obnovuje a aplikuje obetu kríža. Podľa neho sa obeta kríža konala len v istom časovom bode dejín. Ona je zajatcom týchto dejín.
Podľa názoru Luthera môžeme na seba aplikovať zásluhy Krista iba skrze vieru v jeho smrť a v jeho zmŕtvychvstanie. V protiklade s tým Cirkev trvá na tom, že táto obeta sa mysticky uskutočňuje na našich oltároch pri každej sv. omši nekrvavým spôsobom skrze prítomnosť Ježišovho tela a krvi pod spôsobmi chleba a vína. Toto obnovenie obety umožňuje prítomným veriacim aplikovať na seba zásluhy obety kríža; umožňuje to, aby tento prameň milosti pretrvával v čase a priestore. Evanjelium podľa Matúša sa končí týmito slovami: „A naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Rozdiel v ponímaní nie je malý. Žiaľ, je tu úsilie zmenšiť ho tým, že sa zmení katolícka náuka, čo možno vidieť v početných liturgických prvkoch.
Luther povedal: „Kult sa obracal na Boha, aby sa mu vzdávala pocta. Odteraz sa bude obracať aj na človeka, aby ho utešoval a osvecoval. Obeta zaujímala prvé miesto; kázeň ju zatlačí.“ To znamenalo zavedenie kultu človeka a pre Cirkev urobila dôležitou ,liturgiu slova‘.
Keď otvoríme nové misály, vidíme, že táto revolúcia je už vykonaná. K dvom existujúcim čítaniam bolo pridané ešte ďalšie. Práve tak aj „všeobecná modlitba“, ktorá sa často používa na to, aby sa šírili politické alebo sociálne myšlienky. Keď pripočítame k tomu ešte kázeň, prichádza k nepomeru v prospech „liturgie slova“. Keď je kázeň ukončená, aj omša sa blíži ku koncu.
V opravdivej Cirkvi je kňaz označený nezmazateľným znakom existencie, ktorý ho robí „alter Christus“ (druhým Kristom). Jedine on môže obetovať svätú obetu. Luther poukazuje na rozlišovanie medzi kňazmi a laikmi ako na „prvý múr pevnosti vybudovaný Rimanmi“. Všetci kresťania sú kňazi. Pastor iba vykonáva funkciu ako predsedajúci „evanjelickej omše“. V Novus Ordo bolo nahradené zámeno „ja“ celebranta zámenom „my“. Všade sa píše, že veriaci „celebrujú“, dáva sa im spoluúčasť na vykonávaní kultu. Čítajú omšové čítania, prípadne aj evanjelium, rozdávajú sväté prijímanie, mávajú často aj kázne, ktoré môže nahradiť „výmena názorov“ malých skupín o Božom slove. Ľudia sa schádzajú skôr, aby nedeľnú omšu „zredigovali“.
To sú však len prvé kroky. Už niekoľko rokov počuť od zodpovedných ľudí biskupských grémií vety tohto druhu: „Necelebrujú kňazi, ale zhromaždenie.“ Alebo: „Zhromaždenie je hlavným subjektom liturgie.“ Dôležitá nie je „funkcia obradov“, ale obraz, ktorý si vytvára samotné zhromaždenie, a vzťahy, ktoré vznikajú medzi spolusláviacimi“ (Páter Gelineau , autor liturgickej reformy a profesor na Katolíckom inštitúte v Paríži). Keď len zhromaždenie je to, čo zaváži, je pochopiteľné, že sa menej cenia súkromné omše, čo má za následok, že kňazi už také omše neslávia, lebo čím ďalej, tým je ťažšie nájsť zhromaždenie, najmä počas týždňa. To znamená rozchod s nezmeniteľnou náukou: Cirkev potrebuje veľký počet omšových obiet, tak pre nové uskutočňovanie obety kríža, ako aj pre všetky ciele, ktoré sú s ňou spojené: poklona, vďakyvzdávanie, zmierenie s Bohom, vyprosovanie Božích milostí a Božieho požehnania.
To ešte nie je všetko. Cieľom mnohých je odstavenie kňazov, čo vedie k nedeľným zhromaždeniam bez kňaza, aby odovzdali svoje miesto civilom, ktorí ich nahradia. Človek by vedel pochopiť, že veriaci sa zhromažďujú, aby sa spolu modlili, a tak svätili deň Pána. No teraz sú tieto omše bez kňaza v skutočnosti istým druhom zdanlivých omší, pri ktorých chýba konsekrácia, a to len preto, ako to môžeme čítať v dokumente Oblastného centra pre sociologicko-náboženské štúdie v Lille, že ,laici až do novej úpravy ešte nemajú moc tento akt uskutočňovať‘. Neprítomnosť kňazov môže byť aj chcená, „aby sa veriaci naučili vystačiť si sami“.
Páter Gelineau píše vo svojej knihe Demain la liturgie, že ADAP (Assemblées dominicales en l’absence du pretre) „je len pedagogickým prechodom, kým sa primerane nezmení postoj ľudí“, a s desivou logikou vyvodzuje záver, že v Cirkvi je ešte priveľa kňazov, „bezpochyby priveľa, aby vývoj mohol rýchlo napredovať“.
Luther odstránil obetovanie. Načo aj obetovať čistú, nepoškvrnenú hostiu, keď už neexistuje obeta? Vo francúzskom Novus Ordo obetovanie už prakticky neexistuje. Ani už nenesie tento názov. Nouveau Missel des dimanches hovorí o „priéres de présentation“ (modlitby prezentovania). Používaná formula pripomína skôr vďakyvzdávanie, vďaky za plody zeme. Aby sme mali v tom jasno, stačí, keď si porovnáme túto formulu s tradičnými formulami používanými v Cirkvi, v ktorých je jasne vyjadrený účel pokánia a zmierenia obety:
„Tebe... ju obetujem... za moje nespočetné hriechy, chyby a zanedbania..., za všetkých okolostojacich a všetkých veriacich v Krista, za živých i mŕtvych, aby bola mne a im na spásu pre večný život.“ Pri pozdvihovaní kalicha kňaz potom hovoril: „Obetujeme ti, Pane, kalich spásy a úpenlivo ťa prosíme, teba dobrotivého, nech je nám na požehnanie a celému svetu na spásu a nech stúpa ako ľúbezná príjemná vôňa pred tvár tvojej božskej velebnosti.“
Čo z toho zostáva v novej omši? Toto: „Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života“.
Rovnako sa hovorí aj o víne, ktoré sa stane „duchovným nápojom“. K tomu sa ešte pridáva: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu“ a výzva „aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.“
Od akého hriechu? Aká obeta? Aký vzťah si veriaci môže utvoriť medzi týmto nejasným obetovaním obetných darov a vykúpením, ktoré môže očakávať? Kladiem však ešte ďalšiu otázku: Prečo je nahradený jasný text, ktorého zmysel je úplný, nejasnými, sotva súvisiacimi vetami? Keď človek pociťuje za nutné niečo meniť, mení to preto, aby dosiahol zlepšenie.
Týchto niekoľko citátov, ktoré sa zdajú, že opravujú „modlitby obetovania“, nás privádza k myšlienke na Luthera, ktorý sa usiloval vykonávať tieto zmeny opatrne. Ponechával, ak len bolo možné, staré obrady a obmedzil sa na to, aby pozmenil ich zmysel. Omša si z veľkej časti zachovala svoju vonkajšiu formu prejavu. Ľudia našli v kostoloch takmer rovnaké vybavenie, takmer rovnaké obrady, s malými zmenami, ktoré boli vykonávané tak, aby sa im páčili, lebo odteraz sa obracalo omnoho viac na ľudí ako predtým. Ľud chcel zohrávať pri kulte aktívnu úlohu spevom a hlasne recitovanými modlitbami. Postupne bola latinčina nakoniec vytlačená nemčinou.
Nepripomína vám to niečo? Aj Luther sa netrpezlivo staral o to, aby sa tvorili nové piesne, aby sa tým nahradilo to celé „bľabotanie pápežstva“. Reformy sa vždy hlásia v oblečení kultúrnej revolúcie.
V Novus Ordo bola najstaršia časť rímskeho kánona, ktorá siaha až do apoštolských čias, upravená tak, aby sa doplnením a vyškrtnutím priblížila lutherovskej formule konsekrácie. Preklady do moderných jazykov (vrátane slovenčiny, pozn. prekl.) išli ešte ďalej a sfalšovali význam slov pro multis (za mnohých). Namiesto „...moja krv..., ktorá bude vyliata za vás a za mnohých“, čítame za množstvo („pour la multitude“). To neznamená to isté a v žiadnom prípade nie je to teologicky neutrálne.
Určite ste spozorovali, že väčšina kňazov dnes najdôležitejšiu časť kánona, ktorý sa začína slovami: „On večer pred svojím umučením vzal do svojich svätých a ctihodných rúk chlieb...“ vyslovuje jedným dychom bez dodržania prestávky, ktorá vyplýva z rubriky rímskeho misála: „Kňaz pri slove ,accepit – vzal – berie hostiu do obidvoch rúk medzi ukazováky a palce... a vyslovuje ticho, ale zreteľne a pozorne slová konsekrácie nad hostiou.“ Tón sa mení, stáva sa prikazujúcim a päť slov „Hoc est enim Corpus meum“ (Toto je moje telo) uskutočňuje zázrak transsubstantácie, rovnako i slová, ktoré sa vyslovujú na konsekráciu vína.
Nová omšová kniha vyzýva celebranta, aby zachoval rozprávačský tón, akoby naozaj iba konal hostinu na pamiatku. Pri dnes bežnej kreativite vidíme, ako niektorí celebranti vyslovujú text a pritom ukazujú dookola zhromaždeným hostiu, alebo ju dokonca dôrazne zreteľne lámu, aby tak lepšie slovom i gestom ilustrovali svoje rozprávanie. Zo štyroch pokľaknutí boli dve odstránené, ale i tieto dve sa často vynechávajú. Právom sa človek pýta, či kňaz má skutočne jasno v tom, že konsekruje, ak možno vôbec predpokladať, že skutočne má tento úmysel.
Týmto sa z vás, z bezradných katolíkov, stanú nepokojní katolíci. Bola omša, na ktorej ste sa práve zúčastnili, ešte platná? Bola hostia, ktorú ste prijali, skutočne telom Krista?
Závažný problém! Ako to môže veriaci posúdiť? Pre platnosť omše sú podstatné tieto podmienky: matéria, forma, úmysel a platne vysvätený kňaz. Ak sú tieto podmienky splnené, nie je možné pochopiť, prečo by sa mali veriaci obávať, že omša nie je platná. Modlitby obetovania, kánonu a prijímania kňaza sú pre úplnosť obety a sviatosti nutné, ale nie pre jej platnosť. Kardinál Mindszenty obetu a sviatosť určite uskutočnil, keď tajne vo väzení nad kúskom chleba a vína recitoval slová konsekrácie, aby sa živil telom a krvou nášho Pána, bez toho, aby to spozorovali jeho strážcovia.
Omša, ktorú slávi jeden americký biskup s medovými koláčmi, je určite neplatná, práve tak ako i omša, pri ktorej by slová konsekrácie boli podstatne sfalšované alebo úplne vynechané. Ja som si to nevymyslel, ale počul som, že v jednom prípade, celebrant bol taký tvorivý, že jednoducho zabudol na slová konsekrácie. Ale ako sa má hodnotiť úmysel kňaza? Žiaľ, s upadajúcou vierou kňazov, mnohí už nemajú úmysel robiť to, čo Cirkev vždy robila. A keďže Cirkev nemôže svoj úmysel meniť – je stále menej platných omší. Dnešná výchova seminaristov ich nepripravuje na to, aby slávili platné omše. Neučia ich, aby považovali obetu svätej omše za podstatnú úlohu svojho kňazského života.
Na druhej strane možno bez najmenšieho preháňania povedať, že väčšina omší celebrovaných bez oltárneho kameňa, s banálnym náčiním, kvaseným chlebom, prednášaním svetských rečí, ktoré sú dokonca vsúvané do samotného kánonu, sú svätokrádežné a že ničia vieru alebo ju umenšujú. Znesvätenie ide tak ďaleko, že tieto omše môžu stratiť svoj nadprirodzený charakter, „tajomstvo viery“, takže sú už len úkonmi prirodzeného náboženstva.
Bezradnosť veriacich povedie často azda aj k takýmto otázkam: Smiem, keď niet žiadnej inej možnosti na splnenie mojej nedeľnej povinnosti, ísť na svätokrádežnú, ale stále ešte platnú omšu? Odpoveď je jednoduchá. Omše takéhoto druhu nemôžu byť predmetom povinnosti. Navyše sa musia na ne použiť predpisy morálnej teológie a cirkevného práva, ktoré sa vzťahujú na aktívnu účasť na takom podujatí alebo na jeho návštevu, ktorá je nebezpečná pre vieru, lebo sa koná za svätokrádežných okolností.
Dokonca keď kňaz slúži novú omšu s nábožnosťou a s rešpektovaním liturgických predpisov, spadá pod tie isté predpisy, lebo táto „omša“ je naplnená protestantským duchom. Obsahuje škodlivý jed pre vieru. Vzhľadom na tieto skutočnosti stojí dnes francúzsky katolík, pokiaľ ide o náboženskú prax, zoči-voči takým výzvam, ktoré sú rovnaké ako v misijných krajinách. Tam sa môžu obyvatelia určitých oblastí zúčastniť tri či štyrikrát do roka na svätej omši. Veriaci našej krajiny by sa mali aspoň raz do mesiaca usilovať o návštevu tradičnej omše, ktorá je pravým prameňom milostí a posvätenia na jednom z tých miest, kde si ju aj naďalej vážia.
Verný pravde musím povedať a potvrdiť bez toho, aby som sa obával, že sa mýlim, že omša kodifikovaná pápežom Piom V. – a nie, ako často počuť hovoriť, „ním vymyslená“ – jasne vyjadruje tieto tri skutočnosti: obetu, reálnu prítomnosť a kňazský charakter. Táto omša zohľadňuje tiež – ako to presne stanovil Tridentský koncil – prirodzenosť človeka, ktorý potrebuje určitú vonkajšiu pomoc, aby sa mohol pozdvihnúť na rozjímanie o božských veciach. Tieto obrady neboli zavedené náhodne a nemožno ich beztrestne zahodiť, alebo ich len tak bez ničoho odstrániť. Koľko veriacich, koľko mladých kňazov, koľko biskupov stratilo vieru od prijatia reformy! Nemožno konať v rozpore s prirodzenosťou a vierou bez toho, aby sa to nepomstilo.
Ale práve tu nás uisťujú: Človek už nie je ten istý, aký bol pred sto rokmi. Zmenil sa jeho charakter v dôsledku technikou ovládanej civilizácie, do ktorej je ponorený. Aký to nezmysel! Novátori sa bránia, aby neprezradili veriacim svoje plány prispôsobiť sa protestantizmu. Odvolávajú sa na iný argument: na potrebu zmeny. Vo večernej teologickej škole v Strassbourgu sa vyhlasuje toto:
„Dnes musíme mať jasno v tom, že prežívame skutočnú kultúrnu zmenu. Určitý spôsob oslavovania pamiatky Pána sa spájal s náboženským svetom, ktorý už nie je náš.“ Toto je nepodstatné vyhlásenie a k tomu nie je ani čo dodať. Musí sa znova začínať od nuly. To sú sofizmy, sledujúce zmenu našej viery. Čo je to „náboženský svet“? Mohli by radšej úprimne a otvorene povedať: „Toto náboženstvo už nie je naše“.
Pokračovanie...