Česť a dobré meno blížneho

Ohovárať znamená toľko, ako vyjavovať chyby a omyly blížneho za účelom poškodenia jeho mienky. Tento hriech možno spáchať rozličným spôsobom. Ohováranie, očierňovanie a nactiutŕhanie môžu byť smrteľným hriechom. To závisí od výčitiek, ktoré adresujeme druhému, čiže od matérie, a tiež od postavenia, aké ohováraná osoba zastáva.

Najlepšie ako zistíš či sa dopúštaš hriechu ohovárania, zistíš po MODLITBE a spytovaní svedomia. Svätý František Saleský: O verejných, všeobecne známych hriešnikoch môžme voľne rozprávať, ale i to nech sa deje vždy v duchu lásky, nie škodoradostne. Výnimkou sú len zaťatí nepriatelia Cirkvi, rozkolníci a ich zástancovia. Týchto treba čo najostrejšie pranierovať, aby ich každý poznal (nie škodoradostne) Lebo je príkazom lásky i krikom zaplašiť a odohnať vlka, keď prepadol ovce. Keď posudzujú blížneho, pochybuj o jeho vine! Svätý František Saleský z knihy Filotea str. 358. Základným pravidlom je toto: Keď posudzujú blížneho, vždy pochybuj o jeho vine! Svätý František Saleský.

Keď sa spýtame človeka, ktorý kohosi ohovára, na čom zakladá svoje reči povie, všetci tak hovoria. Ale to nestačí, aby sme posudzovali iných.

Hoci by si dokonca sám videl či počul čosi nesprávne, ani tak sa nesmieš vyjadrovať zle o tom človeku, lebo nepoznáš jeho vnútorné pohnútky, nevieš, s akým úmyslom koná.

Sv. Mikuláš vstal v noci a išiel k domu, kde bývali tri mladé dievčatá s veľmi zlou povesťou.

Nejaký uštipačný a zlostný jazyk by to hneď využil, aby vyhlásil Mikuláša za pokrytca. A my dobre vieme, že on potajomky v noci podhodil týmto dievčatám veno, lebo kvôli svojej biede boli vystavené veľkému nebezpečenstvu. A urobil to v noci, aby týmto spôsobom ukryl svoj dobrý skutok a nepokoril dievčatá touto podporou.

Okrem toho ľudia obyčajne generalizujú chyby. Keď vidia jedného zlého človeka, odsudzujú celý stav. Nájde sa vo farnosti jeden zvrátený človek, a už hovoria, že celá dedina nestojí za nič. V duchovnom stave vidia niekoho, kto má ľahké zvyky, a už hádžu kamene odsúdenia na všetkých sluhov Cirkvi.

Mylné sú takéto závery. Keď bol Judáš zlý, či môžete povedať, že iní Apoštolovia neboli nič hodní?

Svätý Augustín hovorí: Ústa človeka musia byť nemé okrem troch prípadov, a to ak ide o chválu Boha, o seba obvinenie a o úžitok blížneho. Kto sa nezdrží slov prázdnych, rýchlo prechádza ku škodlivým. Mlčanie zachovaj zvlášť v tom, aby si nikdy nehovoril o veciach tohto sveta, o hlúpostiach a nepočúval tých, čo tak hovoria, lebo je to smrteľný jes pre duše - preto žalmista o takýchto hovorí: Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )

1. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto blížnemu vyčíta čosi nespravodlivo, alebo mu pripisuje chybu, ktorú nemá.
Tento druh ohovárania nazývame osočovaním. Lebo musíte vedieť, že ohováranie od osočovania delí neraz iba malý krok, vzdialenosť medzi nimi je malá.
Lebo ľudia, keď počujú o blížnom čosi zlé, tak to zveličujú, a keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým – a ten, kto ju prvý povedal, nespoznal by ju, toľko v nej urobili zmien a dodatkov.

A preto mám pravdu, keď tvrdím, že ten, kto ohovára človeka, skoro vždy sa ukazuje ako osočovateľ, a každý osočovateľ je podlý. Jeden z Otcov hovorí, že ľudí, ktorí ohovárajú, bolo by treba vyhnať z ľudskej spoločnosti ako divé zvieratá

Keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým - ako had si ostria jazyky, a za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )

Ohovárania sa dopúšťa ten, kto zveličuje zlo, ktorého sa dopustili blížni. Blížnemu sa pošmykla noha, a vy, namiesto toho, aby ste jeho pád zakryli plášťom lásky, ešte zveličujete jeho rozmery v rozprávaní. Robotník si chvíľu odpočinie a vy hneď hovoríte, že je to lajdák,

Nemožno vyhlasovať, že ten alebo onen je opilcom alebo zlodejom, iba preto, že ste ho videli raz opitého alebo raz siahol po cudzom vlastníctve. Noe i Lót sa náhodne opili jeden raz; a predsa ani jeden, ani druhý neboli opilcami. Sv. Peter nebol rúhačom, hoci raz zaprel Krista.

A teda osoba, ktorá sa dopustila previnenia jeden raz – a hoci aj niekoľko ráz – nemôže byť považovaná za notorika. Šimon Malomocný, keď videl pri nohách Krista Pána plačúcu Magdalénu, hovoril: Keby tento človek bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica.

A veľmi sa pomýlil, keď takto tvrdil, lebo Magdaléna už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, ktorá získala odpustenie hriechov. Pyšný farizej sa nahlas vychvaľoval vo svätyni svojimi dobrými skutkami, pričom ďakoval Bohu, že nie je cudzoložníkom, nespravodlivým človekom ani zlodejom, ako ten mýtnik. – Ale pomýlil sa, lebo v tej chvíli mýtnik už bol ospravedlnený.

Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie

Poviete mi: Predsa my posudzujeme na základe toho, čo sami vidíme alebo čo počujeme od iných, teda sa nemýlime.

Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie – vinník už mohol ľutovať a polepšiť sa; a kto vie, či on kedysi nepôjde do neba, a vás bude čakať večné zatratenie.

Milosrdenstvo Božie je také veľké, že v jednej chvíli odpúšťa kajúcnikom najťažšie hriechy a preto nemôžeme tvrdiť, že ten, kto bol včera hriešnikom, je ním aj dnes.

Neraz sa možno dopustiť ohovárania dokonca mlčaním.

V našej prítomnosti chvália nejakú osobu, ktorú poznáte. Vy na to nič nehovoríte, alebo ju chválite skromne. Z vášho mlčania ľudia si urobia záver, že viete o nej čosi zlé.

Niekedy sa dopúšťame ohovárania dokonca súcitom. „Škoda – ktosi napríklad hovorí – že tá osoba sa dala zviesť. Nemôžem tomu uveriť“. Sv. František nazýva takéto ohováranie otrávenou strelou, ktorú niekto namáča do olivového oleja, aby tým lahodnejšie ranila. Kto sa významne usmieva, potriasa hlavou, kto hovorí „ale“, ten neraz tiež veľmi škodí dobrému menu blížneho. Sv. Faustína - človek sa nebude zodpovedať zato čo povedal ale aj za to čo neurobil a nepovedal.

Sv. František Saleský hovorí : Kto ohovára, pácha trojnásobnú vraždu: Je to istý druh vraždy. Jediným pichnutím svojho jedovatého jazyka poraní seba, toho kto počúva, a spoločenský život. Sv. Bernard hovorí: ten kto ohovára, i ten kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla: jeden ho má na jazyku a druhý na ušiach. Sv. František Saleský.

každý človek má právo na česť a dobré meno a plným právom môže žiadať od každého, aby bez príčiny neatakoval jeho česť. Z toho plynie, že ku cti blížneho máme určité povinnosti.

Česť a dobré meno blížneho chránime, keď o svojom blížnom dobre zmýšľame, jeho zásluhy uznávame a jeho chyby ospravedlňujeme (nie však umelo, či protiprávne). Svätý Ján Vianney - OHOVÁRANIE :: Životy svätých

Česť a dobré meno blížneho chránime, keď sa ujmeme jeho nevinne napadnutej cti, keď sa ho zastaneme, keď pripomíname jeho zásluhy vtedy, keď ho iní hania. Keď v niektorej spoločnosti česť a dobré meno blížneho napádajú v našej prítomnosti, svoju nevôľu máme dať najavo alebo zachmúrením tváre alebo vzdialením sa z tej spoločnosti. Alebo aj priamym reagovaním, ak sa dá a je to možné.

Blížnemu na cti ubližujeme vtedy, ak konáme nasledujúce hriechy:

1. skupina

Krivé podozrievanie - hreší ním ten, kto o človeku zle zmýšľa. Ak nejakého človeka zbadáme a nejako nám "nesedí", hneď si pomyslíme, že čo to je za "ťuťmáka" - alebo niekto proti niekomu niečo povedal a my tomu uveríme alebo mlčíme a hneď si myslíme, že je "úplne mimo"

Deväť nepriamych alebo cudzích hriechov - napr. pri ohovárani

1. Dávať iným radu na hriech -
2. Povzbudzovať iných na hriech -
3. Iným kázať zhrešiť -
4. Súhlasiť s hriechom iných -
5. Pomáhať pri hriechu iných -
6. Mlčať pri hriechu iných -
7. Zastávať hriechy iných -
8. Netrestať hriechy iných -

9. Chváliť hriechy iných

Sv. Pavol apoštol nás varuje pred cudzími hriechmi: Nemaj účasť na cudzích hriechoch.“ (1 Tim 5, 22). Cudzie hriechy sú tie, ktorých sa dopúšťajú iní ľudia, ale počítajú sa aj nám pre spoluúčasť na ich skutkoch. Táto spolupráca pri hriechu iných môže mať mnohoraké podoby: nahovárať na hriech, kázať hrešiť, súhlasiť s hriechom, mlčať pri hriechu druhých, pomáhať pri hriechu, schvaľovať a zastávať hriechy iných.

Ktorých je deväť cudzích hriechov?
Cudzie hriechy sú:
1. k hriechu radu dať, (Napríklad rada Rebeky Jakubovi; Kajfáš radí zabiť Pána Ježiša)
2. iných k hriechu popudzovať, (Napr. Eva; alebo kto nemravné knihy píše alebo také obrazy maľuje)
3. iným kázať hrešiť, (Napr. Dávidov rozkaz Joabovi ohľadom Uriáša)
4. k hriechu iných privoliť, „Šavol schvaľoval, že ho (Štefana)zabili.“ (Sk 8, 1)
5. k hriechu iných pomoc dávať, (Napr. Pilát)
6. pri hriechu iných mlčať, (Napr. Áron, keď sa Židia klaňali zlatému teľaťu)
7. iných hriechy zastávať, (Ozvať sa v obrane zla)
8. iných hriechy netrestať, (Napr. Héli netrestal svojich synov)
9. iných hriechy chváliť, (Napr. Židia chválili Herodesa, že dal usmrtiť Jakuba apoštola)
Tieto hriechy sa menujú cudzími, lebo sa ich iní dopúšťajú, ale i nám, ako spoluvinníkom, bývajú pripočítané.

Hriechy proti Duchu Svätému
Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo
Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si
Odporovať poznanej zjavenej pravde
Závidieť blížnemu Božiu milosť
Zatvrdzovať si srdce proti spasiteľnému napomenutiu
Tvrdošijne zotrvávať v nekajúcnosti

Krivé podozrievanie - hreší ním ten, kto o človeku zle zmýšľa.
Kto týmto spôsobom krivdil svojmu blížnemu, je povinný svoj úsudok o ňom zmeniť a odvolať

Opovážlivým posudzovaním hrešíme vtedy, ak bez príčiny o svojom blížnom niečo zlého za isté a pravdivé pokladáme. Napr. niekto nám o niekom povie, že kradne a my ihneď, bez dôkazov človeka zaškatuľkujeme ako zlodeja.

Krivé upodozrievanie a opovážlivé posudzovanie sú hriechy proti cti blížneho, spáchané už v mysli.

Kto týmto spôsobom krivdil svojmu blížnemu, je povinný svoj úsudok o ňom zmeniť.

2. skupina

Ohováraním hreší ten, kto chyby svojho blížneho pred druhými odkrýva. Inak povedané, hovoríme síce pravdu, avšak hovoríme veci zlé, ktoré blížnemu škodia na cti. O to horšie je táto situácia, ak dotyčný ani nie je prítomný pri ohováraní - vtedy sa nemôže ani obhajovať. Treba si uvedomiť, že ohovárať sa dá aj v prítomnosti ohováraného.
Chyby blížneho môžeme a máme odkryť, keď je to potrebné na polepšenie chybiaceho alebo keď tým zabránime väčšiemu zlu ale aj to treba vedieť. Toto odkrytie chýb sa má stať len pred tými, ktorí sú povolaní vykonať nápravu - napr. pred rodičmi, učiteľom, predstavenými - a má sa to stať z lásky k blížnemu a nie zo škodoradosti.

Osočovaním, čiže ohovárkou hreší ten, kto o blížnom rozchyruje chyby, ktoré vôbec nemá alebo jeho skutočné chyby zväčšuje. Ak sa osočovanie stane pred oficiálnym úradom alebo napr. pred súdom, nazývame to krivou obžalobou.

Osočovanie, podobne ako ohováranie sa dá konať nie len v neprítomnosti osoby, ale aj v jej prítomnosti. Častokrát sa ohováranie a osočovanie zamieňa alebo splýva v jedno, čoho príčinou môže byť aj podobný názov (ohováranie kontra ohovárka, čiže osočovanie).

Potupovaním blížneho hreší ten, kto bezprávne zľahčuje česť blížneho v jeho prítomnosti.

Osočovanie nazývame aj nactriutŕhaním. Od ohovárania sa líši tým, že pri ohováraní hovoríme pravdu, pri osočovaní však luháme a preto je zlomyseľnosť pri osočovaní väčšia.

Potupovaním blížneho hreší ten, kto bezprávne zľahčuje česť blížneho v jeho prítomnosti.Osočovanie je ťažkým hriechom, ak sa blížnemu vážne uškodí.

Na ohovárke a ohováraní má vinu aj ten, kto ohovárača rád počúva. Keď počujeme ohováračské reči, nesmieme mať v nich záľubu a keď takýmto rečiam nemôžeme zabrániť, aspoň svoju nevôľu máme dať najavo.

Osobitným druhom ohovárania je klebetenie, lepšie povedné donášanie. Spočíva v tom, že sa niekomu donáša, čo zlého skutočného alebo vymysleného, iný o ňom povedal, aby sa takto obidvaja znepriatelili. Tajným donášaním často vzniká veľké nepriateľstvo medzi jednotlivcami, ba aj rodinami. Takéto donášanie práve pre zlý úmysel klebetníka býva obyčajne ťažkým hriechom. Slovko klebetenie - ako ho vnímame teraz my - "neškodné" rozprávanie o druhých má teda základ v donášactve.
Toho, kto chyby blížneho donáša s úmyslom, aby blížnemu škodil, nazývame udavačom, denunciantom. Denuncianstvo svojím zlým úmyslom jasne sa odlišuje od oprávneného udania, ktoré sa stáva v záujme všeobecného blaha alebo na zachránenie od krivdy.

3. skupina

Táto prítomnosť môže byť buď fyzická (osobná) alebo mravná (obraz, socha, zástupca). Potupovanie musí byť bezprávne, lebo oprávnené hanenie nie je hriechom, ale pokarhaním a trestom. Napr. rodičia môžu pohaniť svoje neposlušné deti, učitelia lenivých a zlých žiakov. Ale napr. v kruhu priateľov o niekom vyhlásiť - "ty si ale hlupák a nevzdelanec" a mysliac to vážne, daného človeka potupujem.

Úmyselné a bezprávne potupovanie je hriechom podľa okolností alebo ťažkým alebo ľahkým. Tento hriech je tým väčší:

a) čím duchovne vznešenejšiu osobu sme urazili
b) čím potupnejšie bolo slovo alebo skutok, ktorým bol blížny urazený
c) čím väčšia škoda vznikla blížnemu z urážky a
d) čím viac osôb počulo urážku

Ťažko hreší, kto na cti utŕha zomrelým, lebo títo sa nemôžu brániť proti ohovárke. Tento hriech vo veľkej nenávisti mali aj pohania a preto hovorievali: "De mortuis hilil, nisi bene - O mŕtvych nič, iba dobré (možno hovoriť)".
Ak teda zhrešíme proti cti a dobrému menu blížneho, ako z toho von? Kto blížnemu na cti a dobrom mene ublížil, je povinný:

1) ohovárku odvolať a blížneho odprosiť

2) ohovárku, spôsobenú škodu, podľa možností napraviť.
Hriechy proti cti a dobrému menu blížneho, je veľmi ťažké naprávať.

Kto blížneho ohováral, musí jeho chybu ospravedlniť a poukázať na jeho dobré vlastnosti.
Kto osočoval, musí pred tými istými, ktorí osočovanie počuli, nepravdu povedanú o blížnom odvolať
Kto potupil blížneho, je povinný primeraným spôsobom (odovolanie, odprosenie atď.mu dať na vedomie, že si ho váži a pokladá ho za čestného človeka.

Kto donášaním rozoštval ľudí proti sebe, má sa usiľovať ich zmieriť.

Ak niekto na cti a dobrom mene tlačou alebo televíziou ublížil blížnemu, je potrebné aby tou istou formou vykonal aj nápravu. Aj civilný zákon má paragrafy pojednávajúce o ochrane cti a dobrého mena.

Ak blížny utrpel aj hmotnú škodu, je ohovárač povinný aj túto nahradiť, pretože ju predvídal alebo aspoň mohol predvídať. Od hradenia tejto škody osloboduzuje len fyzická a morálna nemožnosť hradenia, prípadne odpustenie náhrady zo strany poškodeného.

Keďže dobré meno sú pokladom veľmi cenným, dávajme si na jazyk dobrý pozor, kedykoľvek hovoríme o svojom blížnom, aby sme mu nepoškodili. Snáď tento článok oprášil niektoré veci, ktoré sme už dávnejšie poznali, avšak, možno sme ich už trošku zabudli správne pomenovať

Hriechy jazyka, pomsta a ako odpustiť krivdu 1. časť

Svätý Pater Pio - varovanie ženy a ohováranie kňaza